Zhruba týždeň pred odletom sa muž posťažoval na prílišnú únavu a spustil sa mu soplík. Nechcela som vyťahovať staré vtipy o smrteľnej mužskej chorobe, lebo som cítila, že toto bude náš staronový kamarát. Len nedávno sme si ho zaradili do repertoáru drvičov nášho imunitného systému a prešli sme vďaka nemu obdobím, ktoré rozdelilo ľudí viac ako vojna a mier, láska a nenávisť. Muž si ľahol do postele a povedal, že nevládze ísť do práce.
„Máš ho? Vieš, čo myslím?“ opatrne som sa spýtala.
„Kúpim si test a uvidíme,“ zašepkal muž z posledných síl, rodinná dráma kulminovala.
Test potvrdil, že muž schytal Covid a tu skončila sranda. Mali sme ho počas pandémie dvakrát, prvýkrát britský variant ešte pred nástupom očkovania a ten mi predviedol, ako sa cítia ľudia pred smrťou.
„Myslíš, že ho od teba chytím?“ hlúpo som sa spýtala, lebo vždy sme sa vzájomne nakazili.
Keď si muž robil na piaty deň test, už bol negatívny. Medzitým dva dni polihoval a vzdychal, ďalší deň sa tváril statočne, na štvrtý to oľutoval a na piaty deň sa vyčasilo. Medzitým sa u mňa zamračilo, spŕchlo mi z nosa, k zemi ma prikvačila únava. Predsmrtné pocity sa nedostavili, ani kašeľ, tento zmutovaný variant je k človeku podstatne milosrdnejší.
Odlet bol plánovaný na štvrtý deň trvania môjho koronavírusu a spolu s nami mala letieť dcéra, ktorá nebýva s nami. Je to ten rizikový človiečik, o ktorého sa lekári boja a tak do neho počas pandémie pchali rad za radom vakcíny, aby zázraky, ktoré dokázali s jej chorým srdcom za tie roky, nezničil Covid za pár dní. Počas pandémie sa izolovala od ľudí a vďaka tomu sa s koronavírusom nikdy zoči-voči nestretla a tak ani nevieme, čo by s ňou expresný cestovateľ s bojovými výčnelkami urobil.
Ráno som sa pozerala vystrašená na dve čiarky. Pred rokmi som pri dvoch čiarkach vykrikovala s hrdlom zovretým od dojatia, že budeme mať dieťa a teraz mám s tým dieťaťom cestovať?!
„Ak pôjdem s vami a cestou v trolejbuse, buse, lietadle, taxíku a napokon v lisabonskom apartmáne dcéru nenakazím, dostanem cenu Hlavného hygienika Slovenskej republiky,“ vyhlásila som a vybehla som do lekárne vyzbrojiť sa na cestu.
Nakúpila som ďalšie testy, vitamín C, D3, probiotiká, Virostop do nosa, aj do hrdla a to pre mňa a preventívne aj pre dcéru, antibakteriálne spreje na ruky, rúška sme mali ešte z čias pandémie a vyrazili sme na cestu. V trolejbuse a buse som sedela s rúškom, dostatočne vzdialená od dcéry, ktorá ho po celý čas nosila takisto a v lietadle sedel medzi nami muž.
Problém nastal až večer po príchode do apartmánu. Podľa fotiek vyzeral priestranný, to zrejme vytvoril efekt dverí, ktoré boli vyplnené z oboch strán zrkadlami a samozrejme, bol dobre nafotený. Reálne to bol malý bytík a do kúpeľne sa viac ako jedna osoba nevošla. Zložili sme sa s mužom v spálni, dcéra v obývačke, ktorá bola prechodovou miestnosťou do malej kuchyne. Fungovať tak, aby som na ňu nedýchala, znamenalo, že sme obe stále chodili s rúškom. Všetko, čoho som sa dotkla, som vzápätí postriekala dezinfekčným sprejom, takže som chodila po byte ako polievacie auto. Ostriekala som kľučky, vodovodný kohútik, toaletu. Vonku sme boli dovtedy, kým sme nešli spať.
Apropo, spanie. To nebola v tomto apartmáne vôbec jednoduchá záležitosť. Byt bol na prízemí starého domu s príšernou zvukovou izoláciou a tak nás prvá noc zaskočila intenzívnym hlukom z bytu nad nami. Podľa všetkého ho obývala rodina s deťmi, ktoré sa rady hrali s loptou. Žena mala príjemný vyšší hlas ako muž, ten ho mal hlboký a rozprával menej ako ona. Obaja však hovorili veľmi hlasno a rýchle, čo mi miestami znelo ako hádka a keď zaznel úder o zem, premýšľala som, koho mŕtve telo padlo na zem, ale podľa kadencie úderov som pochopila, že ide zas o detskú loptu. V deň nášho príchodu sa rozhodli nám zrejme ukázať svoj južanský temperament a ukážku skončili až po polnoci. Ktovieako sme sa nevyspali.
Druhý deň ráno, môj piaty deň Covidu, som si urobila opäť test. Jedna čiarka! Už som chcela skákať od radosti, keď ma zastavil muž, že tam vidí nejakú slabulinkú, keď to dá pod lampu. Vyzeral šialene ako Kotlár, keď ukazoval tie kreslené háky báky označené ako RNA a vykrikoval o kukurici. Nič som nechápala ani vtedy, ani teraz, ale podriadila som sa a aj ďalší deň sa dodržiavali prísne opatrenia.
S rúškami a rozstupmi sme vošli do metra s cieľom doviesť sa do centra a potom sa uvidí. Náhody neexistujú. Ráno som si želala byť v Lisabone na odľahlom mieste, kde budeme chillovať bez rúšok, kukať na mesto, pchať sa morskými potvorkami a na tento účel mi centrum vôbec neprišlo vhodné. Kým sme sa dohadovali, akú kombináciu denného lístka si kúpime a kam pôjdeme, prihovorila sa nám rodinka v identickej zostave - tatko, manka, dospelá dcéra. Sledovali nás vysmiatymi árijskými očami a po anglicky s tvrdým výrazným nemeckým prízvukom nám poradili kombináciu metra s busom a ferry. Chvíľu sme protestovali, v mozgu blikalo naplánované centrum, ale tatkov veliteľský tón zabral, začínam chápať históriu. Ani nevieme ako, kúpili sme pod ich dozorom lístky a keď odišli, ostali sme civieť v nemom úžasne na seba, že kam teraz, doriti, pôjdeme?!
„Tak asi tam, kde ide najbližšia ferry,“ pípla dcéra.
A tak sme šli do Almady. Cestou sme pozerali na nete, čo nás tam očakáva. Starý závod na výrobu vínnych sudov, založený v osemnástom storočí, dnes chátrajúca stavba, kde vraj chodia graffiti umelci. Takto, aj na slovenské chátrajúce budovy chodia čmárať graffiťáci, nič ohurujúce a vôbec, graffiti umelci je zavádzajúci pojem. Sú medzi nimi výtvarne talentovaní, ale aj takí, ktorí si myslia, že nápisy, ktoré čmárali na školské lavice, je umenie.
Rozhodne však chátrajúci závod na pobreží v Almade bolo niečo, čo zodpovedalo mojim myšlienkam v hlave devastovanej koronavírusom a okrem toho, neboli tam skoro žiadni turisti! Na celom pobreží boli dve reštaurácie, na ktoré keď sme sa neskôr pozerali z kopca, kam nás vyviezol starý výťah, mali polátané deravé strechy. Varili v nich však chutne a cenovo prijateľne. Grilovaná chobotnica, treska, všetko perfektne naservírované.
Po obede sme vyrazili k soche Krista, ktorá rozťahuje ruky kúsok od zrúcaniny závodu a bola postavená podľa vzoru tej v Rio de Janeiro. Cestou sme prechádzali cez komplex chátrajúcich pomaľovaných budov, ktoré miestami pôsobili ako z filmových ateliérov na nakrúcanie hororov. Bolo zaujímavé vidieť ich zvnútra. Zahnívajúce drevené preklady padali dole pod ťarchou pribúdajúcich rokov, boli zvalené ako starý človek na zem k večnému odpočinku, hnil v nich život. Múry ešte odolávali, smiešne pomaľované pôsobili ako smutný klaun s červeným nosom. Máš sa smiať a chce sa ti plakať. Väčšina čmáraníc pôsobila veselo, ako keby chceli zakryť zanikajúci svet, dieru v čase, do ktorej spadli všetci, ktorí už dávno nežijú a ktorí medzi týmito múrmi pracovali, rozprávali sa a smiali.
Ako omráčená som chodila hore-dole po komplexe a nazerala do budov. V pätách s dcérou som do jednej takej vošla a obe sme rýchle pochopili, že slúži ako obydlie pre ľudí bez domova. Na zemi boli provizórne lôžka zo starých dek a handier, na kameňoch, ktoré slúžili ako stoly už boli naukladané hrnce, taniere, plné plastové tašky z obchodu a za našim chrbtom sa objavili traja černosi, zhruba tridsiatnici, vysmiatí od ucha k uchu.
Ospravedlňovali sme sa po anglicky, že sme vliezli do ich domova. Začali jeden cez druhého hovoriť takisto anglicky, nech pokojne ostaneme, majú dnes jedla dosť a máme šťastie, majú aj víno. Poďakovali sme za pozvanie a pratali sme sa preč, aj keď myšlienka na to, aký zaujímavý večer by mohol byť s nimi, ma prenasledovala ešte dlho.
V Almade sme v ten deň stihli ešte absolvovať v Námornom múzeu prehliadku fregaty D. Fernanda II., ktorá je perfektnou ukážkou, ako fungoval život na palube lode vrátane chovania živých zvierat, varenia, stolovania, spania a dokonca trestania priestupkov posádky. Za tridsaťtri rokov dala fregata viac ako 100 000 námorných míľ, čo je päť okruhov okolo sveta. Vedľa nej je zaparkovaná ponorka Barracuda, v ktorej sa päťdesiatštyri mužov delilo o tridsaťšesť postelí. S rúškom som sa v ponorke dusila ako chlapi, keď nemali v ponorke dostatok granúl hydroxidu lítneho na pohlcovanie oxidu uhličitého.
Omámená som sa dostala so zvyškom svojej posádky večer do apartmánu a tešili sme sa, ako sa vyspíme. Naša rodinka nad nami to síce už pred polnocou zalomila, ale cez okno v spálni doliehal k nám hlučný rozhovor podgurážených kamarátov.
„Prosím ťa, vykloň sa z okna a pošli ich hulákať popod iné okno,“ poprosila som manžela.
Vstal z postele, vyzrel von a sucho skonštatoval, že to nepôjde, lebo chlapi sedia vo vlastnej obývačke v dome oproti. Delila nás od nich len úzka cesta. Hlučne konverzovali ešte dlho po polnoci, opäť sme sa poriadne nevyspali. Ráno však bolo pozitívne, lebo môj test bol zaručene negatívny a ako sa neskôr ukázalo, dcéra odo mňa Covid za celú dovolenku nechytila. Cenu Hlavného hygienika Slovenskej republiky mi však dodnes nikto nedoručil.