Život v Sovietskom zväze - úvod

Pri internetových diskusiách o socializme, často narážam na spomienky pamätníkov, ktorí tvrdia, že oni v socializme prežili šťastné detstvo a nič im nechýbalo. Ak by aj v tomto smere mala platiť priama úmera, že čím viac socializmu, tým šťastnejšie detstvo, potom by najšťastnejšie detstvo mali prežiť deti v Severnej Kórei. Alebo v Sovietskom zväze za čias Josifa Vissarionoviča.

Lenže mne Sovietsky zväz nikdy nepripadal ako šťastná krajina. Možno je len môj dojem skreslený tým, že obraz života v Stalinskom Rusku si môžem spraviť len z čiernobielych fotografií. Lenže sú aj ľudia, ktorí zažili Rusko priamo z prvej ruky, nielen z nekvalitných fotiek, a ani z nich nesála nadšenie, keď zdieľajú svoje skúsenosti:

Imperialistický diverzant, ktorého vyslali do Petrohradu v roku 1918, tvrdí, že mesto vyzeralo, akoby bolo na spadnutie. Ulice boli špinavé, zanedbané, mnohé budovy vyzerali, že zanedlho spadnú. Jediná polícia, ktorú bolo vidieť, bola Čeka. Sovietsky diplomat, ktorý sa v roku 1930 vrátil do vlasti z Paríža, pre zmenu opísal Moskvu takto: Každá tvár a každá fasáda domu vyjadrovali mizériu, vyčerpanie a apatiu. Obchodov tu bolo málo a aj tých pár výkladov bolo prázdnych. Nebolo v nich nič, len kartónové škatule a konzervy s jedlom, na ktoré obchodníci skôr z beznádeje než z bezhlavosti napísali prázdne. Šaty každého boli ošúchané a kvalita tovaru bola neopísateľná. Bol nedostatok všetkého, najmä mydla, topánok, zeleniny, mäsa, masla a masti.[1] A do tretice – John Scott[2] opisuje ľudí na ulici ako poväčšine neoholených, nedbalo oblečených, vyhladovaných a špinavých. Ešte aj Poliaci, ktorí nedobrovoľne navštívili ZSSR v roku 1939, boli zhrození z toho, ako zanedbané boli ukrajinské kolchozy. No a na záver si môžeme zaspievať ukrajinskú detskú pieseň:

 

Otec Stalin, len sa pozri,

v kolchoze jak v raji,

chalupy rozvalené, stodoly nachýlené,

kone hotové mršiny,

na chalupe kosák s kladivom

a v chalupe smrť a hlad

kráv už niet, ani prasiat...

 

Ale sú aj veci, ktoré na fotkách neboli vidieť, a ktoré by mi na Sovietskom zväze vadia viac ako chudoba, špina a ruiny. A myslím tým atmosféru strachu a paranoje. Dnes, v čase hygienokracie a rúškovej totality, keď človeku bez respirátora môžu odmietnuť nablokovať nákup v Lidli, sa nám tie tresty môžu zdať smiešne, ale vtedy stačilo naozaj len pár nevhodných slov a človek skončil niekde v kolymskom lágri alebo odsúdený bez práva udržiavať písomný styk.[3] Teda nie vždy, niekedy skončil človek v gulagu len tak; ani nemusel nič spraviť. Napríklad počas operácie proti poľským špiónom vzal moskovský šéf NKVD telefónny zoznam a proste nechal zatknúť každého s poľským priezviskom.

Protikulacká operácia pre zmenu mala zbaviť ZSSR bohatých sedliakov. V rámci tejto operácie naplánoval Stalin popravu 80.000 ľudí, ale čekisti navyknutí, že plán sa musí prekročiť, ich zavraždili rovno 400.000. V Rusku očividne nebolo toľko sedliakov dostatočne bohatých na to, aby spĺňali definíciu kulaka, takže v konečnom dôsledku sa represie vzťahovali na každého, kto sa znepáčil miestnej verchuške. Inde chceli byť spravodliví a obete žrebovali.

Pamätník na to spomína nasledovne: Neprebehla žiadna inšpekcia ani výpočty. Proste prišli a povedali – Idete. Predseda MNV (alebo čo vlastne mali v sajuze) nám vysvetlil: „Dostal som príkaz od výboru nájsť 17 kulackých rodín na deportáciu. Nik v dedine nie je dosť bohatý, aby splnil predpoklady, tak sme zvolali výbor chudoby a proste vybrali 17 rodín. Neberte to osobne.“ Mne sa zdá absurdný už len nápad prenasledovať niekoho za to, že je bohatý, ale len v ZSSR za to dokázali prenasledovať aj úbohých chudákov.

Je jasné, že ľudia za týchto okolností boli vyplašení, paranoidní a dávali si pozor na jazyk. Ako to charakterizoval jeden sovietsky občan – mnohí sa naučili byť úplne ticho, akoby už ležali v hrobe. Jediní, kto prejavoval svoje názory na verejnosti, boli opilci.

A na odľahčenie si dajme príbeh Anny Drozdovny – negramotnej sedliačky, ktorá samu seba presvedčila, že boľševici sú agenti antikrista, ktorí vidia a počujú všetko, čo robí a hovorí. Anna nehovorila inde, než doma v obývačke. Keď jej otca zatkli v roku 1937, bola paralyzovaná strachom a prestala vychádzať z domu. Nerozprávala dokonca už ani u seba v obývačke, aby ju náhodou susedia nepočuli. Dokonca sa bála ísť na záchod, aby sa neutrela kúskom novín, ktorý by obsahoval Stalinovo meno.

Sovieti sa učili umeniu neprejaviť svoj názor už od detstva. Maďarský chlapček Wilgelm Tell spomína, že už od detstva vedel, že má držať jazyk za zubami. Napríklad, keď cestoval električkou, vedel, že má byť ticho a nič nekomentovať, dokonca ani veci, ktoré videl z okna. A všetci ostatní sa správali rovnako. Na verejných miestach bolo vždy ticho. Ľudia sa bavili len o všedných veciach, napríklad kde boli nakupovať. Nikdy sa nerozprávali o robote, ani o iných vážnych veciach. No a poľské dievčatko spomína, že jej otec povedal, že aj steny majú uši. Potom jej ukázal, ako sa dá s pomocou pohára počúvať, o čom sa rozprávajú susedia. Odvtedy sa doma o ničom dôležitom radšej ani nerozprávali.

Ale samozrejme, že to neboli len susedia, od koho hrozilo nebezpečenstvo. Väčšina starších čitateľov asi pozná príbeh Pavlika Morozova, pioniera, ktorý udal Čeke vlastného otca ako kulaka a nepriateľa ľudu. Na oplátku Pavlika zavraždil jeho dedko. Nasledoval monsterproces, v ktorom odsúdili na smrť Pavlikovho starkého a aj strýkov. Toto je oficiálna verzia, neoficiálne sú minimálne tri a podľa jednej z nich zabil Pavlika dokonca agent tajnej polície.

Podstatné ale je, že tento príbeh inšpiroval množstvo detí, aby donášali na vlastných rodičov. U nás napríklad Tomáš Frejka napísal list do Rudého práva, v ktorom žiadal smrť pre svojho otca. A malý Pavlik Trofimovič bol vzorom aj pre ďalšie detičky priamo v Sovietskom zväze, aby poslali svojich rodičov do gulagu. Pionierska pravda tlačila zoznam malých bonzákov a ich úspechov. Serioža Fadejev prezradil, kam si jeho otec ukryl zemiaky, Proňa Kolibin udal matku, že kradne zrno z kolchozu a za odmenu on šiel do pionierskeho tábora na Kryme a matka do lágru.

V čase, keď na človeka bežne donášali vlastné deti, udanie od cudzieho nikoho neprekvapilo. Sovietska propaganda neustále opakovala nebezpečenstvo, ktoré predstavujú nepriatelia ľudu a imperialistickí špióni. Ľudia boli povzbudzovaní, aby hlásali čokoľvek podozrivé. V prípade, ak by túto povinnosť zanedbali, hrozil im trest za zanedbanie ostražitosti.

A ako vlastne vyzeralo zadržanie nepriateľov ľudu? Zo zásady prebiehalo v noci, aby si vyslúžilo čo najväčšiu pozornosť susedov. Sekundárnym efektom zatknutia tak bolo aj zastrašenie ďalších občanov. Ľudia boli ako králik zhypnotizovaný kobrou a čakali, kedy na nich príde rad. Mnohí mali zbalené a nechávali si cestovný kufrík vedľa postele, aby boli pripravení, až si po nich čekisti[4] prídu.

Malý pamätník opisuje atmosféru strachu: V tej ponurej budove bolo 500 bytov pre verchušku a zatknutia boli bežné. Pretože som sa stále hral vonku, niekoľko som ich videl. Večer, keď sa stmievalo, chodby sa vyľudňovali a všetko tíchlo. Akoby sa každý chcel skryť pred katastrofou. Nečakane, niekoľko áut zaparkovalo na trávniku, muži v uniformách aj v civile šli ku schodisku. Každý vedel, kam má ísť. Potom už len bolo vidno, ako sa v bytoch rozsvecuje... Vtedy veľa ľudí očakávalo zatknutie, len nevedelo, kedy presne to bude.

No a spomienky ďalšieho detského pamätníka na každonočnú hrôzu, ktorú prežíval jeho otec: Každú noc zostal hore a čakal na zvuk motora. Keď sa ozval, posadil sa v posteli. Bol vydesený. Cítil som jeho strach, jeho nervózny pot, a cítil som, ako sa chveje, hoci v tme som ho sotva videl. „Prišli si po mňa.“ povedal zakaždým, keď počul auto... ak auto zastalo a tresli dvere vstal a začal zháňať veci, ktoré považoval za najnutnejšie. Vždy ich mal pri posteli, aby bol pripravený, keď pre neho prídu. Vždy tam mal kôrky chleba. Jeho najväčší strach bol, že ho odvlečú bez jedla. Takto strávil mnoho nocí, čakajúc na auto, ktoré nikdy neprišlo.

No a fun fact na záver, šanca byť popravený v ZSSR len v rámci protikulackej operácie bola 700 krát vyššia, než byť popravený v Nemecku za akýkoľvek zločin - počas protikulackej operácie popravili 378.326 ľudí, zatiaľ čo nacisti v rokoch 1937 a 1938 popravili „len“ 267 osôb. Teoreticky som tento článok mohol pojať faktograficky a napísať, koľko ľudí počas Stalinovho režimu popravili, poslali do väzenia, gulagu alebo vyhnanstva, ale to by bola nuda. Boľševici mali aj iné obete. Napríklad ľudí, ktorí od strachu nemohli spávať alebo ísť na záchod.