Ak z nás covid stiahol prikrývku, tak vojna na Ukrajine nás vyzliekla do naha a pridala par faciek navyše. No, aspoň sme si obliekli dresy, takže teraz je ľahšie spoznať, kto kope za koho. Ranné vstávanie, rýchla kontrola správ z východu...   Z pasívnej roly diváka som bol akurát tak nervný, tak som sa na najprv prihlásil ako dobrovoľník ochotný pomôcť s odvozom utečencov, avšak nik sa neozýval, tak som to tak trochu vzal do vlastných rúk a nitkami osudu sa dostal k Petrovi, ktorý rozváža humanitárku nielen pre civilistov v zbombardovaných mestách, ale až na frontovú líniu.  Vtedy skrskol nápad vyzbierať niečo medzi priateľmi a ak sa to zadarí a niečo sa vyzbiera, tak sa mu to zanesie. Zadarilo sa.

Zázrak to nebol, ale niečo sa predsa len vyzbieralo, takže sme dohodli termín a mohlo sa vyraziť. Na poslednú chvíľu mi ešte vraví, že začali dažde a chalanom sa plnia zákopy vodou, dal im svoje čerpadlo ale ešte jedno by sa zišlo, takže k potravinám ešte pribúda čerpadlo a nejaká kozmetika kolo toho (spony, hadice atď.).  Už to len prehnať cez hranicu a bude to v cajku.

Výhodou bolo, že Petrovi sa podarilo na ukrajinskej strane založiť neziskovku, ktorá toto celé zastrešuje a dáva tomu oficiálny rámec. Stávalo sa totiž, že humanitárka sa občas niekam „stratila“, aby sa následne objavila na predaj u miestnych šmelinárov alebo rovno v obchode. 

Tak prišiel deň D, staručný renault kangoo naložený, vyrazil som z rána, nech som poobede doma. Vo Vyšnom Nemeckom som o deviatej, super čas, to pôjde. Idem to skúsiť cez osobnú dopravu, je tam málo áut, ale colník, hoci je milý, neoblomne ma posiela na nákladnú. „Je štátny sviatok, nebude tam veľa áut“ je jeho odpoveď na otázku, či nebude lepšie prejsť radšej cez Ubľu. Tak fajn, postavím sa za kamióny, v dvojrade sa pomaly posúvame za bránu s tabuľou „colný priestor“, za ktorou sa už nedá otočiť a vrátiť.

Tak zhruba po hodinke sa dostávam na váhu, kde vypisujem prvé papiere, následne dve rýchle výstupné colné kontroly (ešte stále na SK strane). Tesne po dvanástej sa prískokom dostávam k búdke, kde už je mladý ukrajinský pohraničník. Kamionisti (všetko ukrajinci) chodia do duty free shopu, vojačikovi len čosi zamrmlú, on im súhlasne odkýve a idú. Tak idem aj ja, možno tam budú mať záchod, už tu trčím tri hodiny. Nemali. Cestou späť ma pohraničník zastavuje, že som sa ho nepýtal, či môžem, že takto to nejde. Tvári sa prísne, ale na hlase mu cítiť, že z toho vedu nerobí. Vypisuje mi papierik, asi 10x10 centimetrov, tzv. „taľon“. Neskôr zisťujem, že je to jeden z najdôležitejších dokumentov, predkladá sa pri každej kontrole a každému colníkovi, chráň satan ho stratiť.

Pred jednou hodinou popoludní konečne prechádzam na ukrajinskú stranu. Keďže tu sa už autá púšťajú po  jednom, už len sledujem, čo robí kamión predo mnou a snažím sa ho nasledovať. Prichádzam k trojbúdke, z okienka sa vyklonila vysmiata colníčka (volala sa Grétka, nejak mi to utkvelo), máva rukou a kričí mi „iďi, iďi“.  No super, tu kontrolujú asi len kamióny, výborný začiatok, to už pôjde jak po masle. Pokračujem asi dvesto metrov k hlavnej budove colnice. Zastavujem, v ústrety mi kráčajú dvaja colníci. Ten starší sa ku mne nakloní a tak otcovsky prihovára, ak sa nemýlim, tak povedal doslova toto“ Bratku, vynechal si kontrolu, musíš sa vrátiť dolu“. Tak sa vraciam ku Grétke, tá sa smeje, že toto tu ešte nezažila, že som sa mal len posunúť o pár metrov ďalej, nech vojde ďalší kamión.

Trojbúdka znamená, že sú tu tri okienka. Všade sa ukazuje pas, techničák a taľon. V poslednom okienku starší colník hovorí aj slovensky, tak mi vysvetľuje, čo daľej. Vraj pôjdem do hornej budovy za ktorýmkoľvek colníkom, dám mu všetky doklady a ten  mi urobí colné konanie a to bude všetko. No výborne, tak smelo do hlavnej budovy. Naľavo je asi šesť úradníkov za zatvorenými okienkami, pred nimi úľ kamionistov, vpravo tiež šesť colníkov, len bez vodičov. Idem k prvému napravo, postavím sa pred okienko a čakám. Colník ma síce registruje, ale ešte doje svačinku a potom s nepredstieraným znechutením otvorí okienko. Podám mu papiere, lámanou ruštinou vysvetľujem, čo potrebujem. Zabodne ukazovák k okienkam pri kamionistoch a zavrie. Má plnú pusu, takže bez slova. To je taký Murphyho zákon, že ak prídete na úrad, pravdepodobne musíte ísť k okienku, kde je najviac ľudí. Čaká sa tu dlho, systém tu možno aj nejaký je, ale ten poznajú len skúsení kamionisti. Colníci sú zásadne za zavretými okienkami. Chce to odolnosť a vytrvalosť.

Po dvoch hodinách strkám papiere cez okienko. Opäť krátka diskusia s colníčkou, keď pochopí, čo chcem, posiela ma k súkromnej špedičke, že oni mi spravia deklaráciu. Okienko sa zatvára. No nič, tak to skúsime v špedičke, som zvedavý čo si za to vypýtajú a ako im zaplatím, ak nemajú terminál. Naštastie, tam to ide hladko, papiere hotové za tri minúty a zadara. Späť k zavretým okienkam, to už mám mierne zvýšený tlak. Okienko sa po nejakom čase otvára, strkám papiere dnu s tým, že odmietam ich vziať späť kým to nebude vybavené. OK, podáva mi taľon, mám si ísť dať skontrolovať tovar. Kontrola je rýchla, ešte prehodíme pár slov s colníkmi (čo to je, kam to ide a tak ), s potvrdeným taľonom si preberám zvyšné doklady a po šiestich hodinách úspešne opúšťam hraničný priechod, Bogu chvala!

Niečo vyše stovka kilometrov, vykládka a cesta späť. To už idem na osobnú, keďže som prázdny, tu už sa nemá čo stať, šakáno. Večer o deviatej prichádzam na čiaru. Keďže u nás je štátny sviatok, nákladné autá nevpúšťajú. Kolóna kamiónov má sedem kilometrov a ktovie o koľko ešte narastie do polnoci. Niet tým šoférom čo závidieť. Postupne sa posúvam až k pohraničníkovi, dostávam taľončik a idem na prvú kontrolu, kde ho podávam colníkovi. Zrejme sa mladému strážcovi hranice zlepili taľončiky a asi mi utrhol dva papiere. Colník prichádza za mnou, ukazuje mi ich a pýta sa ma prísne, ako to že mam dva taľony !  Mrdám plecom, odkiaľ mám kurva vedieť prečo mám dva...  Na slovenskú stranu sa dostávam až po polnoci, dôkladná kontrola vozidla a colník mi podáva pas s dovetkom „vitajte na Slovensku“. Díki broňa.

Aby som to zhrnul, je smutné, že ani po vyše pol roku od invázie stále nie je štát schopný vytvoriť humanitárne koridory. Ak chcete odniesť humanitárku na UA a máte max dodávku do 3,5t, choďte cez Ubľu. Pozitívne je, že za celý čas neprišiel zo strany UA colníkov ani len náznak na nejaké všimné. Na druhej strane, mal som možnosť zažiť znova systém, kedy občan je tu pre úradníka, nie opačne. V tomto to bol taký stroj času, ale aspoň vidím, že sme sa na Slovensku posunuli vpred. 

Ako sa vyvíja situácia na Ukrajine, tak sa postupne vyvíja aj forma a cieľ humanitárky, ktorú Petr na Ukrajine rozváža. Okrem bežnej humanitárky pre civilov čoraz viac zachádza až na líniu kontaktu, hlavne k českým dobrovoľníkom a to ako pri Charkove, tak pri Chersone. A týmto smerujem ešte k poslednej veci: priznávam, že tento článok som nepísal tak úplne nezištne. Blíži sa jeseň a zima a s tým spojené radosti ako blato (rasputica), chlad a mráz. Podľa posledných správ z UA sa očakáva dodávkazimných uniforiem a doplnkov ako z EÚ tak z USA resp. NATO. Zatiaľ sa ale nevie, koľko toho bude a kto  a čo dostane. Môj odhad je, že v prvom rade to dostanú SSO a ostatní príslušníci Ozbrojených síl Ukrajiny a až následne sa budú dovybavovať dobrovoľníci. Preto by som vás týmto chcel všetkých poprosiť o finančný príspevok a/alebo aspoň o prezdieľanie zbierky, ktorú som za týmto účelom vytvoril. Priorita sú zimné doplnky (termoprádlo), spacáky a prípadne zimné maskovacie siete, ale nákup sa samozrejme bude koordinovať s konečnými príjemcami. Samozrejmosťou bude nejaká fotoreportáž z odovzdávky. Všetky peniaze idú na nákup, nafta a nejaká ďalšia réžia idú mimo tejto sumy. Osobne si neviem predstaviť ani týždeň na línii kontaktu v lete, nieto ešte v zime, blate chlade a tme. Pre mňa sú všetci tam hrdinovia s guľami a toto je taká malá kvapka vďaky v mori pre ľúdí, ktorí bojujú aj za nás.

Ďakujem všetkým za prípadný príspevok, link na kampaň je tu:

https://www.donio.sk/podporme-dobrovolnikov-na-ukrajine