Posledné roky minulého tisícročia
Daj auto žene a začnú sa diať veci. Môj nebohý dedo raz mojej mame povedal, že ona k autu potrebuje 11 mechanikov. Auto sa volalo Oltcit a bolo to prvé auto, na ktorom som sa naučil meniť sviečky, na sídliskovom parkovisku keď to neštartovalo, pretože všetkých okolo to už prestalo baviť. Bol k nim kurva zlý prístup, mal som k tomu nejaké divné náradie a ako bonus vždy fúkalo a mrzlo alebo pršalo.
Nejaké tri, možno štyri roky dozadu.
Piatok, sedím doma za počítačom a z chodby na mňa moja s vystrojenými deťmi, len tak medzi rečou zašvitorí, či im dám dáčku, vezie syna do školy, dievčatá ku kresnej, a ešte zbehne tam, hentam a neviem kam, skrátka dnes som bez auta. Je to len kopa plechov, ale musím hľadať doklady, vyvliekať kľúčik zo zväzku, a vôbec načo živím druhé, keď vždy pýta moje.
Strih. Na telefonát „som už skoro doma a neviem zaradiť rýchlosť“ dostáva odpoveď či to skúšala vypnúť a zapnúť, a v duchu sa smejem ako si rumunský proletariát robí piču z rozmaznaných vodičov nemeckých vozov. Auto má mať dušu a vycítiť, že ho neriadi jeho pán.
Ušúľam si cigu, vyjdem na balkón, zapálim a čakám príchod. Dole zastaví dáčka, najdrahšia sťahuje okno a začína vysvetľovať čo sa stalo, nenechám ju dohovoriť a flegmaticky sa pýtam, či ten opar okolo auta je zvírený prach, alebo dym. Odpovedá že, aha už to cítim aj ja. So susedom autičkárom ideme zrátať škody. Naštartuj! Nič. Cvaká len relátko. Chalan automaticky vykoná doplnkovú diagnostiku, olej hlboko pod ryskou, chladiaca kvapalina v nádržke žiadna a začne vyratúvať hororové scenáre. Nemám to rád, stačí mi počuť, že podľa príznakov to bude štartér. To je ako dôjsť k lekárovi so soplíkom a skončiť prestrašený zoznamom smrteľných chorôb.
Beriem telefón, je (piatok!) podvečer a odpoveď od dedinského mechanika „jasné doneste, pozriem sa na to ešte dnes“, by znamenala že má dobrého dílera a kvalitný matroš. Uprosím ho na pondelok ráno. Dopoludnia zistí, že je to štartér, objedná, poobede ho má, vymení, večer mám auto. Dostávam varovania od susedskej rady, že prečo práve jemu, že odkedy stavia dom je drahý, že nikdy nemá čas a Jožka Ferka koňov brat v kravíne opravuje auta kvalitne za dvacku.
Víkend ma uistil, že nič lepšie ako ponáhľať s termínom som nemohol urobiť. Bez auta som ako bez ruky a natlačení vo vylágrovanej fabči, s dierou v podbehu, som len čakal kedy na nás zavolajú sociálku a odoberú nám deti za vozenie sa v niečom, čo ohrozuje ich mravnú výchovu.
Pondelok. Neprší, nemrzne ani nefúka. Drahá odvezie popolnicou syna do školy a ja medzitým pripravujem dáčku na ťahanie. Vylomím z nárazníka krytku uchytenia tažného oka, čo ma trochu rozladí, ale to je len kozmetický problém a zamontujem oko. Áut s nezaloženou krytkou som už videl, frajeri majú namontované oko so šípkou a „remove before flight“ visačkou. Teda, chvíľu trvá kým mi dôjde, že to má opačný závit. Logo VW na oku ma núti zamyslieť sa nad globalizáciou v automobilovom priemysle a chválim inžinierov za zdielanie štandardov medzi značkami. Predsa len, vodiča v núdzi marketingové reči o originálnom príslušenstve neodtiahnu. Ešte ho zakrútim na fest cez páku skrutkovačom. Polovička domanévruje s fábčou, jej lano odmietam, moje s poistkou proti vypadnutiu mi príde spoľahlivejšie. Chcem lano zaháknuť, ale istítko je navrhnuté na ťahanie detských kočíkov a nedokáže sa otvoriť tak že hák zacvakne. O chvílu kombinačkami bezpečnostnému prvku vysvetľujem správny rozmer.
Krátka príprava, vyjasnenie si kadiaľ pôjdeme, spustenie telemostu a ide sa. Užívam si 21. storočie, v aute je ticho ako v elektromobile, občas zapraská niečo v náprave a v telefóne vládne dobrá nálada prerušovaná hádkami, že kto koho brzdí. Každým metrom naberáme skúsenosti a na konci ulice sme už odťahová služba. Už len vyjsť na hlavnú, odbočiť za krčmou do uličky kde je posledné strašidlo v podobe retardéra, to už dáme. Začinam brzdiť, cez telemost príde nervóznejšia výčitka, že ju zase brzdím, jemne uberem, zrazu zabrzdí moja a lano ostáva voľné. Chystáme sa vyliezť na hlavnú, vrieskam do telefónu, že pomaly, pomaly, do piči POMALY, zrazu drb, cink a stojíme. Ja na konci ulice som sa ani nepohol, moja v strede križovatky. Plasty zakrývajúce uzly na lane a fórová igelitová vlajka sa menia na roztrúsené odpadky, sockám okolo krčmy práve spríjemňujeme deň.
V tažnom vozidle sedia aj dievčatá. Moja má takú vlastnosť, že dokáže nakombinovať komplikácie ako profesionálny tipér. Veď prečo by nemohla dievčatá zaviezť ku kresnej, keď môžu byť s nami ako ďalšia potenciálna starosť, šak čo také sa môže dojebať, keď budú šaškovať okolo áut v servise alebo sedieť a čakať nás v aute, kým ma servisák láskavo prijme. Prípadne budú sedieť v aute uprostred križovatky, zatiaľ čo ich otec, ešte pred sekundou hriešiaci ako pohonič, sa snaží narýchlo nasadiť vytrhnuté ťažné oko.
V tom momente sa tichá ulica do nikam mení na Bratislavskú výpadovku v piatok poobede. Prisahám, že pre zvýšenie nervozity sme si vypočuli aj oznam mestského rozhlasu. Opakovane. Zbieram trosky a idem zamontovať oko, preklínajúc sám seba, že som to zjavne nezatiahol dosť dobre. Kontrolujem existenciu závitov uťahujem, ale netrime. Niekoľko krát vyprstujem dieru v nárazníku, snažiac sa zistiť či tam nie je nejaká prekážka, medzitým moja pochopí, že nič nebude a odparkuje auto na parkovisko ku krčme, kedže akosi zavadziame. Po pár minútach boja odtlačíme dáčku bokom a kážem jej zaviezť dievčatá, že medzi tým to skúsim primontovať. Pre istotu mi necháva aj druhé oko s logom VW, určite sú mosadné zámerne, aby tie závity prd vydržali. Asi po štvrťhodine palcovania začínam šípiť zradu a google potvrdí existenciu rozdielnych skupín „značiek“ tažných oných. Opäť raz prekľajem vranovského bazárnika a začína sa maratón obvolávania (stále pri hlučnej ceste po ktorej zrazu prechádzajú kolóny domiešavačov nákladiakov a bagrov takže polovicu z každého obchodného jednania si musím domýšlať a na oplátku zúfalo vrieskať do telefónu, lebo ma zle počuť) predajní autodielov (nemáme, vieme objednať na zajtra) značkových servisov (nemáme, vieme objednať o pár týždňov, nie nevieme požičať!!! Božecháň, dopiče, máme na ploche 10 dáčiek, z ktorých má každá tažné oko a nebude ho nasledujúce týždne potrebovať, ale viete ako) až po zúfalé prechádzanie autoparku kamarátov (všetci VAG, jeden Ford a nejaký žebravý lev/citronen). Nakoniec pomáha kamošov otec, majú kórejcov ktorí tažné šikovne obšlahli od francúzov a do dáčky zapasuje ako čubiskop do pevnej tricinky počas ovulácie. Odtiahnuté a servisák sa na to pozrie ešte dnes. Áno tušíte ako to dopadlo. Z „ešte dnes“ sa stal týždeň.
Nakoniec však všetko celkom dobre dopadlo, medzitým som objednal a kúpil v dedinských autodieloch nové oko a dočkal sa... dáme si repete. Týždeň po oprave idem ráno naštartovať a „no viete bol trochu drahší, musel som objednať originál a nie repas“ sa rozhodol že hovno, hovno, zlatá rybka. Neuveriteľné. Tentokrát už taháme ako profíci, servisák mi vysvetľuje, že ono to v skutočnosti nebol až tak originál, ale poľský repasovaný originál a že to vyreklamuje. Aspoň že ma to už nič nestálo a nejakým zázrakom to bolo na druhý deň vymenené.
Áno, toto je konečne koniec. Ak si odmyslím prvé mesiace, keď to za nejakých okolností občas neštartovalo a na opravu stačilo pohýbať káblikom ku kotve štartéru. Ale to som už nemal nervy riešiť.