Ľudia, ktorých viedli alebo učili tomu, aby pasívne počúvali hrejivé verbálne rozhovory z televíznej obrazovky, sú často neschopní odpovedať skutočným ľuďom, pretože tí v nich vzbudzujú omnoho slabšie pocity, než zručný herec. A čo je ešte horšie, strácajú schopnosť poučiť sa z reality, pretože životné skúsenosti sa zdajú byť menej zaujímavé, než zážitky, ktoré videli na TV obrazovke.

Bruno Bettleheim, The Informed Heart

 

 

Nudná realita


Televízia nepodporuje žiadny druh pozitívneho myslenia alebo konania, pretože nevyžaduje žiadnu spoluúčasť diváka, len čisto pasívny príjem. Televízia vytvára ilúziu ľudských pocitov, pričom nevyžaduje žiadne ľudské reakcie a odozvy, ani žiadnu komunikáciu zo strany diváka, okrem sledovania. Sledovanie priebehu ľudských činností, by bolo veru riadne nudným zážitkom a tak musia televízni producenti vytvárať fikciu, v ktorej sa odohráva stále čosi nové, neobyčajné alebo prinajmenšom iné. To dosahujú násilným balamutením pomocou obrazov a tiež tým, že vyberajú obsahy, ktoré sú dostatočne vzdialené od obyčajného života a vzhľadom k nemu môžu byť kvalifikované, ako zaujímavé.

 

Zapnite si televíziu a sledujte, ako často sa tam vyskytujú „technické činnosti“ – strihy, ruchy, vizuálne a zvukové efekty. Každé použitie technických efektov, každá odchýlka od toho, čo by sme mohli pozorovať v skutočnosti, má za cieľ udržať našu pozornosť prostredníctvom údivu. V priemernom programe nájdete okolo desať technických efektov za minútu, tj. to, čo by mohlo byť reálne, je prerušované približne každých šesť sekúnd. Zriedkakedy sa vyskytne časový úsek dlhší ako 20 sekúnd, ktorý by bolo zbavený akýchkoľvek efektov a trikov.

 

Vždy, ak má klesnúť sústredenosť diváka na TV prijímač, prichádza ďalší technický efekt, ktorého úlohou je udržať človeka „pripútaného“ k prijímaču. Keby kamera nevykonávala žiadne pohyby a neboli by používané žiadne zostrihy v čase a priestore a keby to bolo proste nahrané so všetkými prestávkami, konverzáciami a skúsenosťami reálneho života, nemalo by žiadny zmysel vlastniť televíziu. Rovnako by ste totiž mohli televízor jednoducho vypnúť a pustiť sa do skutočnej konverzácie so skutočnou osobou.

 

Toto televízne skreslenie má za následok množstvo vplyvov na divácku populáciu. Je napríklad zodpovedné za hyperaktivitu mladých ľudí - je zrejmé, že ak vyjdú zo svojich izieb, budú sa snažiť tiež vytvárať neobyčajné situácie, ktoré im poskytla televízna obrazovka. Chicagská univerzita dávnejšie dokončila jedno štúdium o pôsobení televízie a došla k nasledovnému záveru: „Čím dlhšie sleduje divák televíziu, tým viac je ospalý, unudený, smutný, osamelý a nevraživý.“ 

 

Aj keď mnoho ľudí sleduje televíziu kvôli tomu, aby si odpočinuli, výskum zistil, že ľudia boli odpočinutejší pred tým, než si televízny prijímač zapli. Médiá rozhodne prispievajú k úpadku pozornosti a schopnosti baviť sa. Skúsenosť z TV vysielania je vždy zábavná a nevyžaduje vlastné úsilie, a tak vytvára dojem, že vlastná aktivita je príliš namáhavá. Opustiť televízny prijímač a baviť sa alebo vyjsť von – tieto možnosti sa stávajú neuspokojivými. Realita nás už nevzrušuje, hľadíme na ňu ako na druhoradú.

 

Pri čítaní tlače ľudia cítia, že im chýbajú veľké oblasti zmyslovej skúsenosti. Čitatelia pociťujú potrebu previesť svoje predstavy na živú hmotu a prehlásenia do konkrétnych činov. Zdá sa, že televízia toto všetko poskytuje. Každý televízny zážitok sa zdá byť sám o sebe presným, sebestačným, skutočným a opodstatneným. Pojmy, ako príčiny a cieľ sa zdajú byť bezvýznamné.

 

Fakt, že sledovanie TV vytvára pocit aktivity, spoluúčasti a zážitku, nastoľuje otázku, ako pôsobí neustály tok predstierania reality na vnímanie skutočnosti samotným divákom? Namiesto priameho prežívania života, televízia dosahuje druhotnú, sprostredkovanú verziu skutočnosti. Ak je televízia považovaná za reálnu, tak potom zostáva skrytý rozdiel a odlišnosť medzi vysielaným programom a skutočnosťou. Skutočný svet tak získava príchuť fantázie, osobná skúsenosť je znehodnocovaná, a tak sa nikdy nemôže vyrovnať očakávaniam, ktoré vytvára televízny „život“. Tým, že sa stiera hranica medzi reálnym a nereálnym, otupuje televízia citlivosť človeka reagovať na skutočné udalosti a zmenšuje sa tak zmysel pre realitu určitej situácie. Je dokonca možné, že človek na ňu bude reagovať menej emocionálne a najskôr len ako divák. Ľudia sa tak začínajú správať, akoby mali do činenia s neživými objektmi, a nie so živými ľudskými bytosťami. Iná osoba sa stáva len vecou a môžete ju „vypnúť“ pomocou noža alebo zbrane práve tak, ako by ste len prepínali kanály na TV prijímači.

 

V dobe, keď dieťa dosiahne vek štrnásteho roku života, videlo už na televíznej obrazovke približne dvadsaťtisíc násilných prepadnutí či vrážd. Ale a toto je veľké ALE – kompletná cenzúra násilia na obrazovkách nezníži dehumanizujúce účinky sledovania televízie. Každodenné šesťhodinové sledovanie nejakého iného seriálu, bude rovnako pôsobiť na schopnosť reagovať na reálnu skutočnosť, ako rovnaké množstvo času stráveného sledovaním drastických programov plného násilia.

 

Zvážme to nasledovne. Nie je to ani tak násilie na obrazovkách, ktoré vedie k protispoločenským zločinom, ako skôr túžba po nepretržitom šťastí. Stav nepretržitých dramatických vibrácií na obrazovke, tak stotožňuje nedramatické situácie s pocitom neexistencie. Mnohokrát sa tým násilie stáva na uliciach formou zabezpečenia si vlastnej zábavy.



(pokračovanie)