Slovenská inkvizícia varuje: čítanie článku bez overenia notárom sa trestá sledovaním deep fake videa Anny Z. a  Martina Č. Článok tiež obsahuje Pepeho, rasizmus, sexismus, objektivizáciu, modlitby, dezolátov a šikanu.

Streda - na rebrík vyliezť treba. Inšpirovaný týmto heslo som sa vybral opáčiť najkratšiu a jedinú roklinu južnej časti Slovenského raja, ktorou je... Zejmarská roklina s Kapitánovými vodopádmi. Áno, naozaj tu máme vodopády pomenované po Kapitánovi, konkrétne Nálepkovi. Kto by nevedel, tento pán sa vybral so Zaisťovacou divíziou na výlet organizovaný CK s Balkenkreuzom v logu. Došiel až na šíre ukrajinské pláne, kde ako tvrdí Wikipédia “veľa slovenských vojakov v tej dobe nadviazalo dobré styky s miestnym obyvateľstvom”, čo v jeho prípade znamenalo vraj najmä záujem o miestne devy. Keď už aj vrabce čvirikali o jeho spolupráci s partizánmi, prebehol na druhú stranu, aby sa vyhol vyšetrovaniu a súdu. Pôvodným povolaním bol učiteľ, na križovatke na začiatku Bielovodskej doliny doteraz stojí budova základnej školy prerobená na chatu a aktívna základná škola prilieha k polepšovni, honosne nazývanej reedukačný ústav, odkiaľ občas mladíci a mladice utekajú cez sedlo Čertova hlava na spišskú stranu, kde ich polícia len zozbiera. Oproti polepšovni je dojčenský ústav, pre osadenstvo ktorého zatiaľ vzhľadom na vek Korzár nemá politicky korektné pomenovanie.

Hneď pri polepšovni je zastávka autobusu, kde začínam svoju trasu roklinou. Vody je po topení snehu dosť veľa a dúfam zočiť kamzíky, ktoré sa zvyknú v ľudoprázdnej rokline v mimosezóne cez pracovný deň pohybovať. Nuž, nemohol som sa viac zmýliť. Zrazu mám pocit, ako niekto za mnou ide, sú to hlasy - nie sú to hlasy? Boli, a nielen v mojej hlave. Jedna pevná a jedna nepevná dvacinka so psom. Nadväzujem komunikáciu ľahkou otváracou frázou o peknej obuvi. Eeee, english. Reku aha, tak preto je tá jedna taký árijský typ, predbežne ich odhadujem na Švédky. Je mi voľákô divnô, ako rýchlo dokážu napredovať nahor, ako zistím neskôr, pokúšajú sa o beh. Prvý rebrík ich naučí. Nie, Nepevná v legínach farby Pepa the pig, s dosť divným čiernym lemovaním na spôsob vyznačenia pristávacej dráhy priamo do hangáru pre nesmelých severských autobusárov, mieri po rebríku. Pevná volí so psom obchvat svahom cez les. Druhý slaviensky rebrík pri vodopáde už úlohu “cudzie nechceme, svoje si nedáme” plní spoľahlivo a severské krídlo NATO ostáva sprvu bezradne stáť.

Tvrdé dcéry Vikingov sa nevzdávajú a lezú po rebríku, pes sa, kde to ide, plazí pod rebríkom. Napokon konečná, ani hore, ani dole, pes balansuje na akejsi rímse, majiteľka sa drží reťaze, stojí mimo rebríka a debatuje v divnej reči s kamoškou. Tu začínam kontrolovať v mobile, či si dobre pamätám číslo na Horskú službu. Vyleziem k ďalšiemu, poslednému rebríku, urobím foto, vrátim sa spiatky, aby vedeli a videli, čo nasleduje. Nepevnej vysvetľujem s použitím first aj second conditional, ako by mali zvážiť ďalší postup. Vraj to skúsia. Mňa čaká záverečná viac menej rovinka, kde je cesta spravodlivého lemovaná z každej strany naštastie prerezaným polomom po zimnej víchrici. Za pár minút som pri chate na Geravách, kam vedie od priehrady Palcmanská maša unikátna sedačková jednomiestna lanovka, ktorá stále nepremáva. Starosta, ktorému mám chuť poslať konzultanta na bildovanie efektívnych lanoviek s letlampou, sa vyhováral najprv na kovid a teraz na niečo s revíznou správou.

Chata je pochopiteľne mimo prevádzky, hoc nejaký bača tam kdesi prebýva, musí kŕmiť divnú ZOO - škótsky horský dobytok, pštrosa a divé prasa. Tomu servírujem pre tento úćel prinesené namrznuté sladkasté zemiaky s chutnou UHO s bukétom jarnej hliny a chostíkom vápencového podložia. Kňour je tam sám, zaujímavé, po iné roky mali celé stádo aj s pásikovanou omladinou. Na lúke parkuje jeho Toyota bez značiek, keďže prístupová cesta nepatrí do cestnej siete.

Zvažujem, ako ďalej, či mimo značky na vyhliadkové skaly v ani neviem ktorom stupni ochrany, čo by ale znamenalo na ďalšie písanie článku povolať kamaráta neznámej totožnosti a adresy alebo to dať dole do údolia Malého Zajfu. Volím žltú značku, ktorá je v dolnom úseku aj cyklotrasou, žiaľ teraz je tam asi 15 vyvrátených stromov a teda musím tento úsek predbežne na leto vyradiť. Celú cestu sa modlím:

Lietajúci Špagetový Monster, Ty ktorý’s stvoril za tri dni vesmír, horu, trpaslíka a pivný vulkán, pomôž láskavo svojmu služobníkovi, ktorý pravidelne požíva bezlepkovú pastu s omáčkou, v ktorej tak rád rochníš mäsové gule svoje, nedopusť, aby čubičky utrpeli úraz.
RAMEN

Modlitba je vyslyšaná, zrazu opäť nejaké hlasy a aha, moja známa trojka, to už sa s nimi dávam dlhšie do reči, sú z Nórska, študujú v Košiciach veterinu a sú tu autom na jednodňovom výlete. Trasu im poradili kamoši, ktorí ju prešli, ale s menšimi psami. Po chvíli odklušú späť k autu, ešte ich upozorním na drevený rebrík v lese, ktorý ale pes určite ľahko obíde naokolo. Mňa čakajú záverečné kilometre po asfalte do Stratenej a zvedavé duo mačiek z miestnej stanice. Bilancia je 9 km a okolo troch hodín času s jednou malou prestávkou.

Po vystúpení z vlaku ešte stíham večerné politické školenie mužstva, dozviem sa o EU v područí USA, ktorá zavrela nemecké jadrovky a páli uhlie, pričom pravým Slavienom zakazuje páliť zhrabanú starú trávu kvôli emisiám. Mikloš predal elektrárne a plynárne, našťastie to Fico dá čoskoro do poriadku. Teší mäsa...