Keď som si prečítal Spirov článok o dovolenkových zážitkoch s autom, okamžite sa mi v hlave vyrojil zámer, že tiež musím popísať moje skúsenosti s pokazeným, teda takmer pokazeným autom na dovolenkách. No lenže, mne prirodzená forma špecifickej lenivosti alebo prokrastinácie, ma k tomu nejako nepúšťala. Ale, zámer v hlave zostal a hlodal a hlodal. V pravidelných intervaloch a sem tam už odvádzal myšlienky od podstatnejších vecí... napr. od správneho výjazdu na kruháči a podobne. Nič sa nedalo robiť a ak som sa tohto červíka chcel zbaviť, musel som si sadnúť k notebooku.

Tak poďme na to. Fakty. Auto sedemmiestny S-Max, v čase prvej dovolenky 4-mesačný, aktuálne štvorročný. Diesel s druhým najvyšším výkonom a v druhej najvyššej výbave so zopár doplnkami podľa vlastných predstáv. Obsadenosť na dovolenky pôvodne dvaja dospelí, dvaja polodospelí a jeden drobizg aktuálne 2+1+2. K tomu najväčší strešný box od Hapro aký som zohnal a box na guľu od Thule. Oba boxy napchaté na limit nosnosti a objemu. A samozrejme na zatvorenie kufra by som občas potreboval výpomoc tých chlapíkov z Tokijského metra. A nejaký ten batoh a taška s jedlom posádke pod nohy. Prečo? Lebo zorientovať sa v dostupnosti bezlepkových potravín v dovolenkových destináciách občas chvíľu trvá. Aj keď ku cti Chorvátov slúži, že sa zlepšujú v obchodoch, tak k ich cti neslúži, že v reštikách na mňa po požiadavke na identifikáciu bezlepkových jedál stále pozerajú ako vyoraná myš. A aj dva stany treba, aj SUP alebo rovno dva a... a vlastne sa mi ani nechce si pripomínať čo všetko... túto nočnú moru si na komplet doprajem dvakrát do roka a to úplne stačí. Ale neodbočujme. Toľkoto asi k faktom k autu.

Dovolenka prvá, alebo druhá? Už neviem... časové zaradovanie udalostí mi vždy robilo problémy. Pre podstatu informácie je to aj tak nepodstatné. Vyrážame v noci. Najkratšou cestou na maďarskú diaľnicu. A rovno do takej prietrže, že takmer netrafím správny výjazd. Zrejme nie som sám čo prd vidí, lebo kamión predo mnou to tiež bral po krajnici a mne niečo plesklo po prednom skle... jasné, šuter spod kamióna, čo iné? V duchu nadávam, lebo nadávať nahlas mám zakázané od chvíle, kedy sa princeznička opýtala švagrovho psa „Kam do p..e ideš?“ a navyše je iba niečo po druhej v noci a som šťastný jak blcha, že najhlučnejšia časť posádky spí. Vlastne celá. 

Keď začína svitať obzerám za jazdy sklo... dieru ani prasklinu nevidím. A tak šuter púšťam z hlavy. Až do polovice dovolenky, kedy sa ma jeden z polodospelých opýta, čo to mám ma skle. No do p..e! Už nenadávam potichu a princeznička s úsmevom naťahuje uši a dúfa v rozšírenie slovnej zásoby. V pravom dolnom roku skla sa začína rozvetvovať malý stromček. Na ďalší deň utešene rastie a aj ďalší deň rastie. Nedá sa nič robiť, idem to dať vymeniť. Široko ďaleko najbližší servis je v Zadare. Čo z miesta nášho pobytu nie je tak ďaleko. Je vedľa nákupného centra, tak nakladám posádku a vyrážame. Za parkovanie pri tom forďáckom servise, by tomu čo ho tam postavil, mali dať facku každý deň ešte pred rannou hygienou. Auto opúšťam na prvom voľnom metri štvorcovom a zvyškom auta blokujem celý prejazd. Ale inak sa nedá. 

Bežím dovnútra a v duchu si chystám pozdrav po chorvátsky a pokračovanie v angličtine. Na moju výzvu, či niekto zo šiestich prítomných zhrbených nad jedným mobilom s youtubovým videom hovorí po anglicky dostávam od majiteľa mobilu odpoveď: „YES!“ A od zvyšku naštvané pohľady. Tak mu v skratke vyložím, že mám roztrieskané sklo a potrebujem ho vymeniť. A on na to, No problem, objednáme sklo. Ja že super. Chlapík doplní: príde za sedem pracovných dní. Čo si sa s koňom zrazil?! (to mu radšej neprekladám) Vysvetľujem mu, že o sedem pracovných dní budem už tri dni v práci. S myknutím pleca mi kontruje, že sklad je v Nemecku a skôr to nepríde. Skúšam mu ešte kontrovať s tým, že vonku má desať S-maxov a minimálne tri sú na výmenu skla, že či to fakt nemá jedno sklo skladom. Že nie. A že či mi má to sklo objednať. Neobjednávaj...

Zvyšok dovolenky pri každom presune jedným okom sledujem, ako môj stromčekový dizajn na skle naďalej rastie. Jedna vetva do pravého horného rohu, jedna spodkom skla a jedna krížom cez celé sklo do ľavého horného rohu... a každá s vlastnými prírastkami.

Pobalení a ťaháme domov. Malá musí sedieť v sedačke chrbtom ku smeru jazdy, lebo sa bojím, že sa mi sklo pri nejakej vyššej rýchlosti vysype do auta. Pomaly sa rozbieham na okreskové a neskôr diaľničné rýchlosti. Prekonávam stovku, stodesať, stodvadsať... rastúcou rýchlosťou rastú moje obavy. Rastúcou vzdialenosťou a rastúcim revom, opačne posadenej princeznej, klesajú moje obavy. Prekonávam 130, skúšam 140. Ok, otoč ju, nech prestane jačať. 

Návrat domov, volám servis, objednávajú sklo, idem na výmenu. Koľko trvalo dodanie skla na Slovensku? Fakt si nepamätám.

Dovolenka posledná. Všetko ako zvyčajne, ale druhý rok už nechodím po maďarskej diaľnici, ale po ich 86-tke a nechal som doma box na guľu. Vyrážame v noci, ťahám ako vždy 5 až 10 km nad limit, nech zbytočne neplatím žandárom a v noci nezrážam srnky. Prefrčím cez chorvátsku hranicu so stále spiacou posádkou a aj okolie Záhrebu si obzerám sám. Niekde cca 100 km pred Zadarom mám posádku už naraňajkovanú a do slovníka princezničky pribúda nová nadávka. Na palubovke sa vysvieti malý oranžový vidlicový kľúčik a mne v kopci zletí rýchlosť zo 140 na 95. Čo do p..e?!?

Dozadu podávam manuál k autu s príkazom nájsť ten kľúčik a prečítať mi popis. V stručnosti, rýchlo choďte s autom do servisu, lebo máte chybu na motore. Fakt pomohlo. No nič. Dávam si predsavzatie, že dotiahnem do cieľa a potom sa na to pozriem. Skúmam chovanie auta. Výkon do 2000 otáčok celkom v pohode. Nad 2000 nie je žiaden. Teda je, ale tak možno 5-10% toho, čo tam bývalo. Diaľnicu som už nejako dotiahol a na okreskách výkon nad 2000 otáčok skoro ani nechýbal.

Chybou programu a víkendu sa do môjho obľúbeného servisu dostávam cca na štvrtý alebo piaty deň. Parkovanie horšie než naposledy, tak si dávam tri kolečká po okolí, kým zaparkujem. Na parkovisku Toyoty. Vletím do vnútra s obdobným komunikačným scenárom ako naposledy. Vysvetľujem čo je vo veci a chlapík mi odpovedá, že ma zoberie na ďalší týždeň. Niekedy v stredu alebo vo štvrtok mu mám auto priniesť, do dvoch-troch dní spravia diagnostiku a do siedmich pracovných dní mu prídu diely na opravu. 

Vyvraciam oči a vydýchavam. Pýtam sa ho či je to podľa neho dobrý vtip. Vraj nežartuje. Má 30 pristavených áut na servis a k môjmu sa skôr nedostanú. Skúšam na neho, že nechcem opravu, ale iba zistiť či je to niečo s čím môžeme ťahať domov 800 km bez rizika, že budem musieť vyložiť decká na diaľnici. Odpoveď je, že nie som jediný kto má decká. Tým ma prepína do mierne nasratého režimu, ktorý začína z pohody vyrušovať dámu, ktorá sa motá po servise. Zastavuje sa za mnou a navrhuje mi, že sa opýta šéfa, čo sa dá robiť. Nechá ma chvíľu vychladnúť a po pár minútach sa vracia s návrhom, aby som im tam auto nechal na tri dni, že zistia čo mu je. Noooo... lenže ja mám rodinku v nákupnom stredisku vedľa a fakt neviem ako ich všetkých premiestniť 25 km do nášho letoviska. A vraj nevedia ani oni. Tak dovi... fakt ste pomohli.

Nakladám posádku a oznamujem, že obmedzujem presuny autom na minimum. Až na nákupy. Kto by to vláčil. A ešte natankovať musím. Však mám už len zvyšky pôvodnej nádrže. A po dôraznom vyjednávaní zo strany princeznej a jej šéfky aj zábavný park vo vedľajšom mestečku je na programe nasledujúceho dňa... však čo by sa už len mohlo stať. No? Čo? No, že okrem kľúčika začne svietiť aj oranžová ikonka motora. A manuál oznamuje, príliš rýchlo nezrýchľujte, lebo si poškodíte motor. Tak zrýchľujem fakt pomaly.