Niekedy sme obe (ja a Čierna sviňa prezlečená za psa) také lenivé, že spojíme venčenie s návštevou obchodu a následným nákupom..... No, pravdu povediac, Čierna sviňa do tohto rozhodovania o trase a smerovaní až tak veľmi nemá čo kecať, teda brechať.

Ideme si tak z obchodu, ja na ramene takú tú väčšiu nákupnú tašku, čo by ste v nej odniesli maloleté dieťa menšej hmotnosti a v tej taške viacero drobných vecí, ktoré priebežne javili tendenciu preskupovať sa zo strany na stranu. Vyvažovala som obsah tašky správnym vzpriameným držaním tela.

Psica defekovala vzorne na ceste smerom k obchodu, nečakala som teda z tejto strany žiadne komplikácie. Ba, pravdupovediac, ani rezervný srací pytlík som nemala.

Čo čert nechcel. Uprostred frekventovaného chodníka došlo k charakteristickému nahrbeniu a následnému vyprázdneniu. 

Uf.

V dohľadnej vzdialenosti som zaregistrovala kus igelitu. Zafixovala som súradnice psačieho trusu a vydala sa po igelit. Bol súci. Ale sáčik to nebol, len kus igelitu. Šak neva.

No va.

Vrátila som sa na miesto činu. Zohla som sa. V ľavej ruke vodítko a na ňom ukotvený pes. Na pravom ramene taška s premenlivou záťažou. A v pravej ruke kus igelitu.

Zohla som sa. Igelitom chránenou dlaňou som nabrala produkciu črevného traktu Čiernej svine a pomaly som sa dvíhala do (telocvikárskou terminológiou povedané) stoja spojného. Keď som bola zlomená priamo v pravom uhle, taška na ramene sa mi skĺzla a zamierila k zemi. Na svojej trajektórií sa stretla s rukou, teda dlaňou smerujúcou nahor. Igelit poslúžil len na uchopenie, nie na zabalenie toho hovna. Trajektórie sa preťali.

Krásnym elegantným zhupom sa taška otrela o igelit s obsahom.

No, čo vám budem zastierať/zasierať realitu. To hovno bolo nádherne rovnomerne rozotreté elegantnou šmuhou po celej jednej strane tašky. Tak 2/3 z neho.

S tým úbohým zvyškom v kuse igelitu som odkráčala ku kontajneru, trtla som ho tam. V jednej ruke Čierna sviňa na vodítku a na druhej taška s nákupom, ležérne umiestnená v lakti, ako najnovšia vuiton kabelka. Tak som sa, akože nič, odobrala k domovu.

Smrdelo to ako sto čertov. Keď tak nad tým uvažujem, som vlastne rovno mohla to hovno natrieť na tašku a necrcať sa s nejakým igelitom.

Takto si tu my, s Čiernou sviňou prezlečenou za psa, žijeme. V podstate – každodenne na hovno.