Na úvod trochu pozadia. Pochádzam z mesta, všetci moji starí rodičia sú taktiež z mesta a teda som logicky vyrastal v mestskom prostredí. Preto pobehovať po vonku a hrabať sa v piesku, zemi, či v iných potenciálnych rezidenciách hmyzu nepatrilo medzi moje záľuby. Rovnako tak ma na základnej škole najviac strašil predmet zvaný Technické Práce. Avšak všetko som to prežil so zdravím. A na chvíľu bolo dobre. Potom som stretol svojho budúceho svokra.
Svokor je v princípe fajn chlapík, býva v dedinke priľahlej ku Košiciam, obklopenej riekou Torysa. To samo o sebe bol dosť problém, pretože tí bystrejší z vás už istotne pochopili, že býva v dome. Osobne som v dome nikdy nebýval, preto si to celé neviem ani dosť dobre predstaviť. Jasné, tie základy sú mi známe. Môžete si pustiť hudbu brutálne nahlas, lebo nemáte susedov, a tak ďalej. Avšak čo som vtedy nevedel je, koľko roboty taký obyčajný nepanelák v sebe ukrýva.
Každú sobotu sme teda prišli na návštevu na miesto činu. Potom sa to celé začalo. V soboty sa totiž ako jediný deň víkendu môže lomeno musí otvorene pracovať (pre mňa nová informácia), preto sme hneď zostra začali. Píliť ručnou pílou drevo, maľovať plot, kopať zemiaky, páliť storočné seno z povaly, to bolo iba pár aktivít na dennom zozname. Bol som vydesený, uznávam. Čo ak dostanem triesku do oka? Čo ak sa mi od päťmetrového plameňa chytí moja Adidas bunda? Čo ak sa zdrbem z čerešne tak nešikovne, že mi nebude chcieť dať svoju dcéru za manželku? Čo ak nepredýcha, že nepijem absolútne žiaden alkohol?
Toto boli iba niektoré z mojich obáv. Totiž svokor nemal syna (iba dve dcéry), takže celkom pravdepodobne odo mňa asi tak neverbálne čakal, že mu jeho otcovské túžby naplním. Jeho vytriezvenie bolo omnoho rýchlejšie, ako keď malému dieťaťu vysvetľujete, že prosba „už len jednu rozprávku“ mi nezaručí nekonečný prísun predpubertálnej kinematografie. Pripájam pár zážitkov.
- Raz som sa snažil založiť oheň s pomocou lesklého letáku z DMka. Nechcelo to chytiť, až kým neprišiel na pomoc svokor držiac najlepšie najchytľavejší „lajfstajlový“ magazín zvaný Oceľ Východu. Vďaka nemu sme dokonale spálili asi dve igelitky starých šiat a kopu smetia (použité spreje nevynímajúc). A potom som sa skoro tým smradom udusil.
- V jeden malebný deň som vyvesil po vypratí prádlo na dvore. Ako mi bolo vysvetlené, bolo to zle nedobre hneď na viacerých úrovniach. Prvá bola, že to videli ľudia z ulice a druhá, že sa predsa v nedeľu nepatrí zapínať práčku.
- Keď sme predlžovali komín, vyliezli sme na strechu a dávali jednoduchým systémom tehla plus nejaká lepivá látka, tak to vám bola zábava. A keďže som od neho vyšší, musel som ten komín držať ja. V tej chvíli ma napadli dve veci. Keby ma videli moji rodičia, asi dostanú infarkt. A ak by som si nechal v tejto prudko prašnej situácii nechal zavreté ústa, možno by som potom dva týždne nevykašliaval také tmavé veci ako notorický fajčiar.
- Moja obvyklá pomoc zvyčajne spočívala v podávaní náradia, klincov, skrutiek a podobných vecí. Raz som bol povýšený na spúšťača tajného vypínača. To bolo vtedy, keď svokor opravoval päťdesiatročný vysávač. Veľmi mu to podľa všetkého nešlo, a tak po každej zmene drôtov potreboval vysávač zapojiť do siete a zapnúť. A vtedy som prichádzal na scénu ja. Ten vypínač totiž nahadzoval poistky domu, ktoré on vždy vyhodil.
- Keď sme menili v kuchyni linoleum, dostal som pokyn pekne ho vyrovnať, aby sme vedeli na čom sme. Ako som ho tak vyrovnal pozerám, je to odrezané poriadne krivo, oveľa krivšie ako som si pamätal z obchodu. Došiel svokor a mysliac si, že to asi rezal nejaký anonymný pán v obchode vyslovil podľa môjho názoru dokonalú otázku:
„To ktorý kokot to tak krivo odrezal?“
„To ja.“ :odvetil som. - Po predchádzajúcej príhode ma následne nechal ručnou pílkou píliť poriadny kus agátového dreva. Ono totiž za asi hodinu pílenia som prepílil asi tak tridsať centimetrov a myslel som, že umriem. Totiž píliť ručne agátové drevo je asi tá najhoršia vec na svete (tesne po sedení na BOZP školení). Ale aspoň už teraz viem linoleum rezať pekne rovno.
Ale nebolo to celé úplné zlé. Svokor po čase pochopil, čo odo mňa môže čakať. A keď po prvý krát predo mnou priamo pohansky zahrešil vedel som, že už patrím do rodiny. Ale aj dnes ma prekvapia niektoré jeho činnosti. Napríklad načo je potrebné zametať chodník idúci od bráničky k domu. Veď je to predsa vonku, prší na to a behajú po ňom psy. Rovnako tak som sa od neho naučil ničoho sa nebáť, ísť po všetkom po hlave a ak niečo náhodou neviem, treba len chcieť a dobre to dopadne. Totiž pri akejkoľvek tvorivej práci (od výmeny strechy začínajúc a pri skladaní kuchynskej lavice končiac) bol ten moment, keď som si povedal: „Tak a teraz to celé úplne dojebabreme.“ Avšak to sa nikdy nestalo a (viacmenej) vždy to dobre dopadlo.
No som aj tak za tohto človeka vďačný. Aj keď mi nikdy nič poriadne robiť nedá a ešte aj vykopávanie zemiakov, mám z logických dôvodov spojených s nechceným zakopávaním priamo do torza zemiaku zakázané. V jeho očiach však vidím, aké nádeje dáva do svojho vnuka. Škoda len, že odo mňa má zatiaľ len dve vnučky.