Miesto konania: rieka Salza
Činnosť: vodácky kurz na packraftoch
Osoby: moja maličkosť, parťák, 10 frekventantov kurzu
Packraft je také nafukovacie jednomiestne miniplavidlo. Bola to moja prvá divoká voda a tiež premiéra v packrafte. Voda bola primerane divoká, ale ja som bola s packraftom absolútne nekompatibilná. Packraft je ovládaný pádlom a telom, konkrétne predklonom trupu a kolenami uchytenými v popruhoch na bokoch packraftu. Na menší rozmer plavidla som bola priťažká (-: a na väčšom mi kolená vypadávali z popruhov. Keď som sa predklonila, kolena vybehli, keď som sa zaklonila, nedosiahla som chodidlami na prednú priečku. No dosť priekak. Nedokázala som poriadne manévrovať. Miestami na to desilo, keď som sa rútila dolu riečnym tokom, ako neriadená strela.
Druhý deň splavovania mi inštruktor po polhodine rovno povedal (aké ponižujúce!), že ďalší ťažší úsek nedám... Tak sme, ja a môj parťák, vyliezli z vody na jedinom mieste, za celé 3 km, kde sa to dalo. Teda, okolo neboli strmé bralá, skaly a neprehľadná džungľa popadaných stromov.
Svoje packrafty sme vyfúkli a schovali v kroví (tak dôkladne sme ich zamaskovali, že pri ceste späť sme ich skoro nenašli). Vyliezli sme po kameňoch na cestu.
Mali sme len povrchné súradnice auta nejakého Jana a kľúče od neho. To auto parkovalo cca 6 km od miesta výlezu. Bolo strategicky umiestnené na pol ceste, keby to niekto nedal. No ja som to nedala ešte skôr, úplne nestrategicky.
Boli sme v mokrých celotelových neoprénoch, s prilbami, záchrannými vestami a v apartných neoprenových papučkách. Hnusne drobno pršalo a fúkalo. Celkovo vľúdne počasie.
Nápad ísť pešo v daždi po krajnici sme zavrhli.
Tak sme STOPOVALI!
V daždi, ufúľaní a mokrí na tých neoneoprénovaných častiach tela.
Ale hneď prvé auto zastalo. Bolo to to najmenšie autíčko na svete. Za volantom s usmiatou zdravotnou sestrou, ako sme neskôr počas jazdy zistili. A keď sme sa hanblivo opýtali, či niečo nepodložiť na sedadla, že sme tak akosi nesuchí, tak len mávla rukou, že to uschne.
Odhádzali sme zo sedadiel šanóny s dokumentami a balíky detských plienok a viezli sme sa.
Janove auto sme našli. Stálo presne tam, kde malo. Šoféroval parťák. Ale ani jeden z nás nemal žiaden doklad, mobil, peniaze. Nevedeli sme celé meno človeka, ktorému auto patrí a kde sú od neho doklady... Vesty a ochranné prilby sme si odložili do kufra, ale neoprény na nás ostali.
A mali sme nájsť dedinu, kde bol odstavený mikrobus s našimi suchými vecami a všetkým ostatným.
No, nenašli sme.
Bolo to 20 km blúdenia. Keď bolo definitívne jasné, že ideme zlým smerom, vyliezla som z auta na pumpe, v tom mokrom štramáckom neopréne a šla spýtať na cestu. Pumpárka ani brvou nepohla, asi sú v tých končinách na blúdiacich neoprénov zvyknutí. Ale nevedela nájsť mapu, aby mi ukázala cestu späť.
Pomohli nám opršaní poľskí motorkári s funkčnými mobilmi. Tiež zachovali meravé tváre pri pohľade na môj mokrý gumimodel aj účes... Ale keď som sa obzerala v aute dozadu, videla som, ako sa rehocú.
Mikrobus sme šťastne našli.
Celú túto vodnatú púť sme si predstavovali, že by nás zastavili policajti.
Z auta vylezú dve mokre mátohy.
„Doklady?“
„Nemáme.“
„Komu patri auto?“
„Nevieme.“
Váš vodičský preukaz?
„V neopréne nenosím“.
„Pokutu máte čím zaplatiť?
„Nemám peniaze ani mobil.“
Celkom ma pri tej predstave opotilo pod tým vlhkým neoprénom.
Ale keď som si vo svojej predstavivosti pridala mláčky k našim nohách – vyzerali by sme ako správni vodníci.
Neviem, neviem, či by som vydržala nesmiať sa.