Odvaha. Slovo, s ktorým sa stretávame denne. Zdá sa mi, že je to jedno z tých slov, ktoré svojim nadužívaním postupne stratili na sile. V titulkoch sa s ním väčšinou stretnete vo vetách typu: „Herečka šokovala odvážnym výstrihom!“ Čím to je, že sa kedysi silné slovo postupne stane úplne bežným a na jeho pôvodný význam si mnohí len ťažko spomenú? Bude to možno dobou a miestom, v ktorých sme dlhé roky žili. Jednoducho sme zabudli, čo vlastne znamená byť odvážny.
Hovorí sa, že krízové situácie preverujú ľudské charaktery. Ľudia majú tendenciu vidieť samých seba v lepšom svetle. Mnohí sú presvedčení, že by sa v kritickej chvíli zachovali odvážne, ale môžu si tým byť istí, keď ju v skutočnosti nezažili? Len tvárou v tvár nebezpečenstvu sa prejaví, či je človek odvážny, alebo zbabelec. No a tých príležitostí prejaviť odvahu bolo u nás v poslednej dobe tak nejako pomenej.
Iste, v každej spoločnosti sú takí, ktorí riziko vyslovene vyhľadávajú. Hasiči, vojaci, pretekári, rôzni extrémni športovci sú ľudia, o ktorých odvahe pochybuje málokto. Ku všetkým prechovávam veľký rešpekt. Aj ja mám rád akčné filmy a mojimi detskými hrdinami boli Arnie a Sly, ktorých filmové postavy strach prakticky nepoznali.
Už dlho ma však fascinujú aj príbehy ľudí, ktorí nemajú sklony k riziku, ani sa nenarodili s utlmeným pudom sebazáchovy. Ľudí z mäsa a kostí, ktorí sa súhrou osudu ocitli v situácii, kedy sa museli rozhodnúť a oni sa rozhodli správne, napriek vlastnému strachu a vedomí si nebezpečenstva.
V tejto súvislosti mi napadá iná filmová postava, pán Čížek z filmu „Musíme si pomáhat“. Jeho postava má s akčnými hrdinami pramálo spoločné – celý film je doslova posratý od strachu. Napriek tomu sa rozhodne riskovať vlastný život tým, že ukrýva suseda Žida pred gestapom. Ako kontrast voči nemu pôsobí postava iného suseda, ktorý sa sám tituluje ako odbojár a antinacista, ale v rovnakej situácii zlyhá a susedovi nepomôže. Nie preto, že by nebol slušný človek. Zo strachu. Odkaz, ktorý som si z toho filmu zobral ja, je ten, že slušnosť je super vlastnosť, ale v krízových časoch nestačí. Vtedy je potrebná aj odvaha.
Udalosti posledných dní začali našu predstavu o bezpečnom svete nemilosrdne rúcať. Vojna sa vrátila do Európy. Ľudia ako my, ktorí ešte včera riešili svoje pseudoproblémy súčasnosti typu „frajer si myslí, že som tlstá“, „šéf ma neznáša“, alebo „pomóc, svokra chce prísť na víkend“, dnes bojujú o svoje holé životy. Patrím k tým, ktorých rozsah tohoto útoku prekvapil a šokoval. Putina som považoval za klasického postkomunistického zlodeja a autokrata, ktorý si chce zabezpečiť doživotnú moc, a ktorý rád robí ramená, ale nikdy by sa nepustil do neuváženého rizika. Bezprostredne po útoku som preto pocítil strach, keď som si začal klásť otázku: Ak je schopný tohoto, čoho je ešte schopný?
Prekvapilo ma však aj niečo iné. Obrovská miera odvahy, ktorú od prvých chvíľ prejavujú Ukrajinci. Vojaci vzdorujúci presile, prezident, ktorý odmietol evakuáciu, obyčajní ľudia berúci do rúk zbraň, dokonca takí, ktorí sa dobrovoľne vracajú z bezpečia za hranicami a idú brániť vlasť. Pravdaže, odvaha sa nemusí prejavovať iba bojom. Život riskujú doktori, sestry, záchranné zložky, všetci, ktorí sa rozhodli ostať a pomáhať tak, ako vedia. Obdivujem novinárov, ktorí pôsobia v zónach konfliktu, aby podávali pravdivé správy o tejto „špeciálnej operácii“.
Môj obdiv patrí aj Rusom, ktorí protestujú proti vojne. Protestuje sa skoro všade, ale nie je protest ako protest. Ľahko sa protestuje, keď vám zato nič nehrozí, dokonca ani keď niečo zdemolujete, alebo obmedzujete dopravu a otravujete život ľuďom, ktorých váš protest nezaujíma. Aj u nás sme si hlavne nedávno zažili zopár protestov. Koľkí z našich bojovníkov proti hygienokracii by si ale trúflo robiť v Rusku to, čo robili doma? Ľudia, ktorí protestujú v ruských mestách, sú si vedomí postihov, ktoré im hrozia. Napriek tomu nezostávajú ticho. Prajem Rusku, aby sa takýchto ľudí našlo čo najviac. Ešte ich bude potrebovať.
Toto obrovské množstvo hrdinských príbehov, ktoré sa vynárajú, ma až zahanbuje. Kde sa to vo všetkých tých ľuďoch zobralo? A mám to v sebe aj ja? Snažím sa spomenúť si, kedy som vo svojom živote prejavil skutočnú odvahu a mám problém si takú situáciu vybaviť. Raz som sa zastal kamaráta v krčmovej bitke proti presile a dostal som na hubu spolu s ním. Neviem, ako veľmi sa mi to ráta, keďže môj úsudok bol ovplyvnený alkoholom a aj tak to najhoršie, čo mi hrozilo bola rozbitá huba (neboli to žiadni mafoši alebo také niečo, len chalani ako my).
Keď si kladiem otázku, ako by som sa ako Ukrajinec zachoval ja, neviem si na ňu odpovedať. Asi najférovejšie je povedať, že si veľmi želám, aby som našiel dosť odvahy zachovať sa správne. A priznávam, ze najradšej budem, ak túto skúšku odvahy nebudem musieť vôbec podstúpiť.
Keď spomíname hrdinov, nedá mi nespomenúť aj tých na opačnej strane spektra. Ale nejdem sa vysmievať tým, ktorí podľahli strachu. Tým, ktorí ušli, vzdali sa, schovali. Asi o nich nikto nebude spievať oslavné piesne, ale opovrhnutie si podľa mňa nezaslúžia. Toto je hlavne šialená situácia, ktorá už nikdy nemala nastať. Je pochopiteľné, že mnohí na ňu neboli mentálne pripravení. Úplne chápem, že aj u nás majú ľudia prirodzený strach.
Kto si ale opovrhnutie zaslúži sú tí, ktorí tento strach zneužívajú pre svoj vlastný prospech. Politici, ktorí sa snažia vytĺkať politické body za stanoviská v štýle: „Som proti vojne, ale nemali by sme sa do toho miešať, to nie je náš konflikt, mali by sme myslieť hlavne na seba, možno dajme dáku humanitárnu pomoc, ale zas nie na úkor našich a určite im nedávajme zbrane, to by sme sa sami mohli stať terčom, nech si to tí dvaja vyriešia medzi sebou, my sme hlavne za mier.“
Akú mienku o Slovákoch majú tí, ktorí si myslia, že tento slizký postoj nás vystihuje? Spoliehajú sa na tie najhoršie vlastnosti – zbabelosť, alibizmus, oportunizmus, ľahostajnosť. Teda ja o našej spoločnosti dáku extra vysokú mienku nemám, ale pevne verím, že väčšina z nás takáto nie je a že s týmito názormi ich pošleme do prdele. To je to úplné minimum, čo každý z nás môže urobiť.
Je inak paradoxné, že mnohí tí hejslováci, ktorí sú strašne hrdí na svoj národ a majú tendenciu zveličovať náš význam vo svetovej histórii a vyplakávať, ako nám kto kedy ublížil, dnes seriózne hovoria, že v tomto kritickom okamihu, keď práve máme šancu nejakú hrdosť prejaviť, by sme si mali strčiť hlavu do piesku a dúfať, že nás to celé snáď nejako obíde.
Mne osobne príde šírenie týchto zbabelých názorov ešte nechutnejšie, ako keď niekto rovno hovorí, že Putin je super a Ukrajina si začala a treba ju obsadiť. Ten, kto tvrdí to druhé, je skrátka iba idiot a je mi ho trošku aj ľúto. Ale to prvé tvrdí iba cynický, vypočítavý zmrd.
Dúfam, že slovo odvaha v krátkom čase opäť získa svoj pôvodný význam a že sa zo zoznamu cností už nikdy nestratí. Už len z úcty k tým, ktorí ju prejavili a prejavujú práve v týchto chvíľach. Prajem si, aby sme ju v správnej chvíli dokázali v sebe nájsť my všetci. Kto si potrebuje pripomenúť, ako odvaha vyzerá, nemusí hľadať dlho – stačí sa pozrieť k susedom.