Nerozmyslene zaplatiac štartovné na Štefánik Trail, na Bielu sobotu dopoludnia, som sa v Karpatoch dôkladne prebehol. Ženské šli už ráno do mesta ku svokrovcom, tak som si svojpomocne uvaril liter francúzskej a gule z Lidla plnené lekvárom; prvé pravidlo ultrabežca je, kto neje, ten bude DNF. O piatej som sa pobral pešo do mesta, že pôjdeme do kostola, čo je kúsok od svokrovic bytu. Pyšne som kráčal Petržalkou spokojný so sebou, dal som ráno mrte kilometrov a netreba ma zvyšok dňa tlačiť na vozíčku, k tomu tmavé mustangy rifle, čierna košeľa a poltopánky, opasok a bunda zladené vo farbe konskej kože.
Ako som sa blížil ku Starému mostu, niečo sa so mnou začalo diať. Najprv že mi je len teplo, no tu mi na čele vyrazil pot a roztriasol som sa: obávané príznaky hypoglykémie! 33 kilákov je dosť, človek stratí kilo glykogénu a bežný obedový chod sa prepadne do ničoty. Prečo? Prečo som si len nespravil tých gulí desať, ale iba šesť! Poza ucho sa mi pustil prúžok potu. Zišiel som z mosta a bezvládne sa šinul po nábreží. Ešte stihnem svokrovcov doma a zachránia ma. V duchu si u ženy objednávam HRUBÝ krajec chleba s HRUBOU vrstvou masla a soľou, pripadne salámou alebo lekvárom. K tomu polliter mlieka. Už sotva prekladám nohy, je tu vytúžený vchod. Hystericky dlho tlačím zvonček. Nič. Zasa. Veď je len trištvrte, veď nemohli už odísť???
Nemám so sebou ani cent, inak by som si niečo kúpil. V zúfalstve sa vychytím za nimi do neďalekého kostola. Pred vchodom už kľačí množstvo ľudí so sviečkami v rukách, bezohľadne sa predieram dnu. Vpálim do sakristie (svokrovci ako vážená rodina tam majú vyhradené elitné miesta na sedenie). Známe sestričky sa usmievajú a ukazujú smerom na chór. Som bledý ako smrtka, skropený potom s pološialeným výrazom v tvári. Vydupem hore točitým schodiskom a čelím vyplašeným pohľadom ženy a detí.
PENIAZE!!! MÁŠ??? zasyčím. Žena nechápavo hľadí.
PENIAZE, DO MCDONALDU MUSÍM!!! To už sa na mňa obráti tucet tvárí sestričiek aj švagor organista. Žena nemá ani fuka ale pochopí, rýchlo vstane a vedie ma dolu schodišťom cez kostol, pomedzi ľudí vonku a po ulici ku svokrovcom. Pred nami drobčí chlapča so zmrzlinou. Pomyslím si, že mu tu zmrzku vytrhnem z ruky. Asi si to pomyslím nahlas, pretože chlapča sa vyplašene obzrie a pridá do kroku.
Konečne sme pred bytom. Žena odomyká mrežu a dvere a ja sa už sotva ovládam. Vbehnem v topánkach do kuchyne, rozcapím chladničku, vyberiem kocku masla, strhám z nej obal a kým pribehne, odhryznem tretinu a zúrivo žujem. Vytrhne mi z rúk maslo so stopami zubov a posadí ma ku stolu. V priebehu pár minút zjem mnoho súčastí studenej misy pripravenej pre svokra na sviatočnú večeru a zalejem to litrom mlieka.
Vraciame sa do kostola. Tretíkrát sa pretláčam pomedzi ľudí, cez sakristiu a hore na chór. Hore nik netuší, čo sa stalo a prečo sme zrazu odišli. Deti vyzerajú na pokraji plaču. Sestrička ma usadí celkom dozadu za organ. Nejak to na mňa doľahne, ráno tie Karpaty a teraz som skoro umrel. Opriem si hlavu o stenu a natiahnem nohy. Prebudí ma až zahučanie organu, je po kázni a žena na mňa nepriateľsky zazerá. Ku koncu omše ožívam, so ženiným synovcom, čo hrá k organu na klarinet, na seba robíme grimasy. Deti sa na mňa stále trochu neveriacky otáčajú.
Po omši sestričky v sakristii rozdávajú veľkonočné zákusky. Predieram sa k nim pomedzi deti ako prvý. Pred synovcami machrujem rannými kilometrami. Žena nás odváža autom domov. Tiež máme studenú misu aj zákusky, no už nie som vôbec hladný. Idem si hneď ľahnúť, pretože druhé pravidlo ultrabežca znie: na každých desať kilometrov hodinu spánku navyše.