Osaka. Mesto, kde sme sa boli len nažrať. Myslím, že už nikdy v živote nebudeme takí šťastí, ako keď sme dva dni sedeli a jedli.
Pred Osakou sme ešte mali krátku zastávku v Nare. Nara je veľmi zelené mesto. Nie preto, že by všade boli stromy ale z dôvodu výskytu zelených vecí. Matcha a wasabi je všade a vo všetkom. Aj v ich milovanom KitKate. Okrem matche sú všade aj jelene. Toto mesto obsadili stovky hladných jeleňov, ktoré chodia ulicami a žerú kočíky aj s deťmi (naozaj sme videli ako sa jeden pokúsil požuť detskú deku a bol následne umlátený naštvanou japonskou matkou). Keďže sme v Japonsku, tieto jelene majú vychodenú prinajmenšom jeden stupeň vzdelávania a klaňajú sa, keď si berú keksíky za 150 jenov (video: https://www.youtube.com/watch?v=vkMs7FqDNBE).
Vstupujeme do Todaiji chrámu. Za touto obrovskou drevenou stavbou je dlhý príbeh, kde je jeho konečná veľkosť o tretinu menšia ako pôvodne. Napriek tomu, je to stále najväčšia drevená stavba v Japonsku. Vo vnútri tróni ozrutný Budha a my zízame na tie masívne proporcie (437 ton bronzu a 130 kíl zlata – na Slovensku by sa dlho neohrial). Nechápeme ako môže tak malá krajina, s tak malými ľuďmi stavať tak veľké veci. Prechádzame okolo ďalších hladných jeleňov. Čím sme ďalej od centra, tým sú otravnejší a prenasledujú vo svorkách svoje ľudské obete.
Môj tuberácky kašeľ vymizol ale teplota sa vrátila, a tak navštevujem miestnu lekáreň, kde si plánujem kúpiť nejaký japonský koldregz. Dostávam chobotnice v prášku (alebo niečo iné, pani nevedela anglicky), ktoré mi nanútia zjesť už v lekárni. Dokonca dostanem čaj na zapitie a sadu práškov do budúcna. Pani mi vysvetľuje ako ich mám užívať ale nerozumiem. Raz za deň to určite bude v poriadku. Vyrážame do Osaky- jedlo, děvky a Patchinko. Alebo aspoň to jedlo.
Prišli sme do malého mestečka, kde bicykle stoja nepripútané a kľúče od nášho ubytovania nachádzame položené na stole v odomknutom byte (nepreháňam). Sadáme si na zem k stolu (kotatsu), cez ktorý je prehodená deka siahajúca až po zem. Niekto zapojí kábel a ventilátor primontovaný zo spodnej strany stola začína príjemne hriať zmrznuté končatiny. V tejto polohe o pár hodín neskôr spokojne prdíme pod deku a napchávame sa naším prvým jedlom-okonomiyaky (omeleta s kapustou, majonézou a omáčkou, posypaná lupienkami zo sušenej ryby, ktoré sa uvoľneným teplom z omelety vlnia). O hodinu neskôr stále žereme. Chceme to robiť už naveky. Kotatsu je vášen, kotatsu je láska.
Nasledujúce ráno odchádzame na slávnu ulicu plnú jedla-Dotonbori. Ulicu lemujú plastové verzie nadživotných veľkostí drakov, krabov, chobotníc, primontované na stenách budov. Vystojíme si len 15 minútovú radu a dostáva sa nám vysnívaných chobotničích gulí do hubičky-takoyaki. Chrumkavé chobotničie guličky a tajomné smažené jedlo na špajdli nám vykráda peňažeňky. Ideme žrať do krachu. Objavujeme sieť reštaurácii, ktorú nám odporučila Babka-san z Kyota. Objednávame si knedle plnené mäsom a kapustou. Zažívame nové gastroorgazmy a pokračujeme na trh. Cestou si ešte natisneme do hrdla buchtu plnenú fazuľovou pastou v tvare rybky a orgie na tržnici pokračujú. Sladké, kilometre dlhé rady stánkov, mäso, sushi, korenie, ryby, zelenina či čaje tečú prúdom. Neovládame svoje telá
- nakupujeme, míňame zvyšné peniaze. Slávnostne otvárame žranicu pod kotatsu. Naše bezvládne telá dosiahli zen aj bez záhrady.
Posledné ráno sa nám nechce preč ale musíme. Najhoršia je rozlúčka s Kotatsu. Odchádzame naspäť do Tokya ale cestu ešte vystúpime na poslednej zastávke v Himeji. Špinavý gaidžin, sradľavý turista,
obrovský Európan a západná spodina vchádza do dokonalého prostredia čajového domu. Uprostred miestnosti sedí čajový majster-kun a hneď nás uzemní. Mali sme síce návody ako správne prežiť čajovú ceremóniu ale tragicky sme spackali ešte aj správne držanie šálky. Na začiatku prinesie rozkošná Meiko tácku, pokloníte sa jeden druhému a následne zjete kúsok sladkého. Potom si (veľmi zložito) chytíte šálku, otáčate ju a pijete čaj. Na konci opäť úklony a slušne odchádzate. Dedko-kun po našom odchode asi vypil veľa saké a Budha ho držal pred face-palmom ale prežili sme. A tá matcha bola na moje boľavé hrdlo očistne výborná.
...........
Stojíme na letisku v Tokyu. Číňanka leteckej spoločnosti, ktorou máme letieť do Pekingu sa na nás usmieva ale zjavne niečo nesedí. Nejaké číslo nepasuje. Snažíme sa vysvetliť, že presne s tými istými pasmi a číslami sme leteli sem, lenže to nie je podľa ázijského systému. Jedno číslo sa počas nášho pobytu v Tokyu zmenilo, my máme staré číslo a je jedno, že podľa logického uvažovania sú letenky určite pre nás. Neveriacky sledujeme z odletovej haly naše lietadlo opúšťať dráhu a stále nám nedochádza, čo sa deje. Všetci sa usmievajú a opakujú, že nám nevedia pomôcť. Fuck. Moja teplota už pravdepodobne prekračuje tie nepríjemné čísla začínajúce štvorkou. Double Fuck.
