Japonsko-štvrtá časť

Keď vám pred očami v Tokyu odletí lietadlo domov a vy máte vo vreckách posledné jeny, nie je to práve príjemný pocit. A potom je tam ešte ten druhý pocit, keď si uvedomíte, aký je doma časový posun.

Po uzavretí check-inu a odchode poslednej usmiatej Číňanky ktoviekam, sme boli plní energie tento problém bezodkladne vyriešiť. Adrenalín v našich krvných obehoch ale rýchlo ochladol, keď sme uprostred letiskovej haly zistili, že vlastne nemáme ako. Naša spoločnosť totiž na letisku nemala žiadnu pobočku. Volať z japonskej simky do Európy sme zavrhli a presunuli sme sa k letiskovým telefónnym automatom. Každý vysypal na hromadu svoje posledné jeny a... Zistili sme, že na druhej strane nikto nedvíha. Dohodli sme sa teda, že to skúsime o pár hodín. A potom opäť. A opäť.

Čo robiť na letisku v Tokyu keď vlastne nečakáte na odlet? Môžete sa fotiť s plastovými sakurami, ktoré sú v plnom kvete a mať konečne aspoň jednu fotku pod rozkvitnutým stromom na jar. Môžete si zrážať teplotu nad záchodom sprchou, ktorá slúži pravdepodobne na niečo celkom iné. Môžete si kúpiť nejaké japonské karty a po malých úpravách môžu slúžiť ako žolíkové. Môžete sa pozerať na tričko v giftshope a premýšľať, či miniete svoje posledné peniaze na čisté tričko s nápisom „I love Tokyo“, aby ste nesmrdeli alebo ušetríte posledné peniaze na tú sprostú telefónnu búdku, ktorá je úplne nahovno, pretože sa z nej aj tak nedá nikam dovolať. Môžete sa voziť po eskalátore hore-dole a premýšľať ako to všetko podpálite. A napokon môžete o pár hodín držať v ruke mobil a za slušnú minútovú taxu volať do Európy.

Nejaký Ind s anglickým menom dvíha telefón a oznamuje nám, že podľa ich systému sme mali platné letenky a vraj mu ukazuje, že sme na let nenastúpili. Máme si vraj zavolať na helpdesk aerolínie. Po veľa nadávkach voláme a tam nám nejaká Japonka oznamuje, že sme na tom lete vôbec nemali byť, pretože naše letenky boli presunuté na let o 5 dní neskôr. Voláme naspäť Indovi s anglickým menom, ten tvrdí, že o ničom nevie a máme volať naspäť Aerolinke. Aerolinka napokon uznáva(!) svoju chybu. Máme si vraj počkať 5 dní na ďalší let. Možno skapem. Skúšame sa dostať na nejaký let skôr. Prosíme o hocičo, čo nás dopraví do Európy. Dostávame konečne ponuku s letom do Frankfurtu o deň aj niečo neskôr. Na druhú ponuku, že to bude päťsto eur na osobu ich promptne posielame do () ale v duchu sa modlíme, aby to nepoložili (zaplatíme aj vlastným telom ak nás zoberú k mamke). O hodinu dostávame letenky. Unavení sa skladáme na naše obľúbené lavičky a skúšame si pospať.

Budíme sa na romantický východ slnka ponad nápis Tokyo International Airport. Noc bola veľmi bohatá na rôznorodé spacie polohy a zvukový doprovod robili Číňania a japonské automaty. Celý proces dostať sa do Európy ideme vyskúšať znova. So zatajeným dychom predkladáme pasy a dúfame, že nás pustia. Dostávame povolenie k odletu do Pekingu.

Číňania nám odmietli dať let z Frankfurtu do Viedne, takže cesta späť sa opäť natiahla o deň. V Pekingu nastupujeme do lietadla smer Nemecko s vidinou jedla a spánku, ktorá sa do hodiny zvrhne na desať hodín chrchlania Číňanov, nulového spánku (za oknom je permanentné obedné slnko) a veselých turbulencií.

Nachádzame sa uprostred noci vo Frankfurte. Bozkávame zem a posledné záchvevy ATP venujeme hľadaniu stanice. Smrdíme ako bezdomovci. Niekto nám v batohu pri presune rozbil fľašu umeshu, takže smrad sa zosilňuje. Prichádza nočný autobus do Prahy plný retardov, psychopatov a vreštiacich detí. Niekto leží na zemi uprostred uličky medzi sedadlami. Týpek pred nami kričí zo spánku. Do toho