Budhistický mních Šodó putoval k posvätnej hore, ale cestu mu skrížila rieka. Bohovia mu na jeho prosíkanie hodili na pomoc dva hady. Šodó ich šmaril cez rieku a keď po nich prešiel na druhý breh, ponad rieku už viedol most. Mnícha to dostalo a na tú počesť postavil prvý chrám na mieste budúceho Nikkó. My sme tu okúsili aké je to brodiť sa snehom v letných teniskách, no napriek tomu to bolo jedno z najkúzelnejších miest celého Japonska.
Prichádza náš prvý shinkansen! Bolo to príliš rýchle, ani sme si nevšimli, ktorým typom pôjdeme a už vyrážame. Pokiaľ metro ide na minútu presne, japonské rýchlovlaky idú presne na stotinu sekundy. Niečo je zvláštne a postupne prichádzame na to, že je tam absolútne ticho (pre predstavu, na sedadlách sú nálepky s textom: „neťukajte hlasno do klávesnice“). Po príchode do Nikkó sme zistili, že na severe zima ešte neskončila a všade naokolo je biely poprašok snehu. Malí ľudia híkajú a smejú sa aké je to milé. A tie hory!
Do minúty mi premokli tenisky. Konštatujem, že nie je zas až tak pekne a teplo, tá čľapkanica už nie je taká romantická a tie padajúce kusy ťažkého mokrého snehu zo stometrových sekvojí dosť bolia. Nedáme sa ale odradiť a po nasadení sáčkov na ponožky vyrážame za dnešným cieľom - mauzóleom Togukawy Ieyasu. Je to monumentálny komplex plný pozlátených budov a vtipných zvieracích sošiek. Míňame slávne tri opice Mizaru, Kikazaru a Iwazaru a sošku mačky, ktorá vraj bola taká dokonalá, že slúžila ako vzor maliarom. Slony na pokladnici už však také dokonalé nie sú (autor slona nikdy nevidel). Sneh už máme asi všade a hnev šogúna nás tentokrát neminul. Dnes evidentne nechcel návštevu a snaží sa tých tritisíc ľudí vyštvať ďalšou dávkou snehového záveja. Díky kámo, čau.
Po celom dni v ľadovom kráľovstve sme mali to najlepšie jedlo na svete. Našli sme božský naruto rámen (asi požehnaný šogúnom), lebo porcie boli obrovské, výdatné a chutné. Ohriali sme si zmrznuté zadky na vyhrievanom záchode a pobrali sa na hotel. Bývame v rozkošnom mačičkovom guest-house s veľmi milými majiteľmi a po prvý krát v Japonsku sme objavili príjemnú vec: teplo. Šogún bol nakoniec milosrdný a daroval nám útulné izby s mäkkými posteľami a okolitou teplotou, pri ktorej nesmrkáte kocky ľadu. Zajtra prinesieme dary ale teraz telka, japonské reklamy a doraziť sa pol litrom umeshu!
Po prvý krát počas našej cesty sme zaspali. Na druhú stranu, prvý krát aj posledný krát počas našej cesty sme sa dobre vyspali a vyrazili. Do odchodu vlaku ešte chceme stihnúť miesto odpočinku Šoga, čo založil Nikkó, pár chrámov a vodopád. Rozhodli sme sa poslať pár pohľadníc. Zisťujeme, že pošta z Japonska do Európy je lacnejšia ako z Bratislavy do Brna (šok). Na stanicu nás odviezol pán domáci vlastným autom (ďalší šok). Nemali sme čo iné, tak sme mu za to nechali horalku a tešil sa z toho ako malé dieťa.
Prichádza náš druhý shinkansen, je to zase raz zážitok. Bola som lakomý Žid, a tak som musela celú cestu do Kyota sledovať, ako moje okolie vyžiera dokonale chutné a estetické bento. Nevadí, peniaze na žrádlo sa šetria predsa do Osaky. Po siedmych prestupoch metra, veľa peších kilometroch, uličiek a tmy stojíme pred naším, v poradí už tretím domovom, kde má prebývať naša crazy old japanese lady.
Milá japonská Babka-san nám nesie keksíky a čajík. Natlačení na gauči na druhom poschodí domčeka s extrémne prudkými schodmi sa nenávidíme, že sme sa jej smiali a dúfame, že vo svojom veku zvládne cestu schodmi aj nadol. Je to akčná cestovateľka, ktorá tu prebýva so svojím mladým kamošom/milencom/umelcom Ismaelom z Mexika. Snažíme sa dať prať. Babička má síce práčku vo vnútri (v Tokyu boli byty tak malé, že práčka bola uviazaná reťazou na vonkajšom schodisku pred bytmi), ale je to nejaký starší model (naše prádlo sa proste vrtelo ako v centrifúge bez veka). Mimochodom, spomínala som, že majú vyhradené papuče, do ktorých sa prezúva pri návšteve toalety?
Miestna sprcha je dosť silná káva. Tvorí ju jama hlboko v zemi tváriaca sa ako niečo, kde by vás pochovali postojačky. Cítila som sa veľmi divne čupiac tam s bradou zarovno miesta, kde by na Slovensku bol vrch vane. Teplotu vody si musíte nastaviť v inej miestnosti, a proste bude presne taká, ani o stupeň iná. Zvolila som si veľmi zle. Babka-san a ma sledovala cez malé okienko a dosť sa mračila. Zistila som, že som retard a sprchovať som sa mala posediačky na drevenom štokrlíku VEDĽA jamy. Jama je výhradne na kúpanie, ale až po tom, ako sa človek umyje vedľa nej. A napúšťa sa raz za týždeň. A kúpe sa v nej celá rodina. Prepadol ma čudný pocit, pretože v našom predošlom ubytovaní som sa okúpala vo vani v zdieľanej kúpeľni. Vtedy mi prišlo milé, že majiteľ nám napustil teplú vodu a vaňa bola dokonca prikrytá, aby voda nevychladla. Ach, hlúpa.
Kyoto bolo do roku 1896 hlavné mesto Japonska. Potom sa nový cisár zobral a urobil si hlavné mesto inde. A ešte si všimnite, že Tokyo a Kyoto sú anagramy. Aj na eskalátoroch sa stojí na opačnej strane ako v Tokyu (prišli sme na to opäť raz bolestivou cestou). Naše očakávania, že uvidíme gejše schladila Babka-san vetou, že všetko čo uvidíme bude fejkové a tie ozajstné vychádzajú až po zotmení, a i to len na moment. Prichádzame k bambusovému lesu a vychutnávame si konečne slnko. Stúpame k opičiemu parku pozrieť sa, ako si makaky máčajú zadky v teplých prameňoch. Prekvapivo po nás ani nehádzali hovná. Nejaké miestne školáčky si na nás vyskúšali angličtinu a dostala som od každej origami. Kawai! Na záver dňa prechádzame uličkami Gionu pomedzi všetky tie fejkové gejše, pretože Japonci zatvárajú všetky parky už o piatej, aby im nebodaj turisti nevyžmurkali pamiatky.
Posledné ráno v Kyote nám Babka-san priniesla ryžový čaj a slané sušienky (príchuť sójová omáčka). Navliekla ma do jej kimona z mladosti. Cítila som sa strašne dôležito aj keď mi povedala, že som tlstá (mám asi 50 kíl). Vyrážame ešte pozrieť božstvo Fushimi Inari popod nekonečne dlhé oranžové brány. Na tomto mieste je náročné byť cynický, a tak potichu kráčame a vychutnávame si stúpajúcu cestu lesom, ktorá je popretkávaná svätyňami a hrobmi. Inari má ako svoje prevtelenie líšku, takže Kitsune sošky držiace v papuli zvitky sú všade. Obed sme mali omylom v čínskej reštaurácii. Kliky-haky jak kliky haky. Aj to plastové jedlo vo výklade vyzeralo ako typická japonská reštaurácia. Fakt.
Náš ďalší cieľ je Nara. Kašeľ ustal, ale teplota sa mi vrátila.
