Keďže ste ma neznosili pod hnedú Zem a dvaja či traja z Vás aj odpovedala na moju výzvu (ale nikto nekomentoval Mojseja s jedinou diváčkou v závere, ignoranti) o čom by tak mala byť druhá časť, prinášam Vám druhú časť. Aj s obligátnym úvodom.

 

Deti

 

Poďme fotiť ratolesti, nech kamky vidia že vieme, nie že nie. Základné pravidlo, ktoré je porušované až pričasto na to aby som niektorých ľudí nevymazal z FB wall je to, že chodiace deti fotíme, vždy a za každých okolností z výšky ich očí. Alebo môžeme ísť aj nižšie, ale vyššie len ak je jasné, že je to zámer, ale to vedia zväčša skúsenejší fotografi, preto Vám, všetci laici sveta, ešte raz odkazujem: z výšky očí. Neplatí pre nechodiace deti, bolo by vidieť len perinku/plienku/krásnu malú ňuňu ručičku.

 

Vtáčiu perspektívu (to je zhora, čiže u decka z výšky našich očí) používame viacmenej len keď chceme zachytiť netradičný pohľad alebo celú situáciu, čiže „decko aj s neporiadkom okolo“, „decko s poriadkom okolo“ a podobne.

 

 

Tu je príklad z mobil fotených detí zhora. Prvá je situácia okolo, druhá je fotka autistického dieťaťa v škole. Long story short: jeden malý fotoprojekt.

 

Prečo? No, jednoducho pretože divák bude mať pocit že je akoby v situácii, zoči-voči fotografovanému dieťaťu. A my ľudia máme tendenciu vyhľadávať oči a vôbec tvár, preto sa portréty zaostrujú na oči. Nebojte sa, modernejšie mobily majú automatické vyhľadávanie tváre a ostrenie na ne, presne z tohto dôvodu, výrobcovia to vedia. Na zrkadlovke je to iné, ale predpokadám že kto má zradlovku vie čo sú zaostrovacie body a vie si to nastaviť sám. Aj keď viem že naivne, inak by som vlastne nemal prácu a pred časom aj bočák.

 

Ďalšia vec ktorá je pri deťoch celkom vhodná je veľa svetla. Deti majú hladkú pleť a sú ňuňu, preto volme skôr high-key neť low-key. Čiže fotka môže byť svetlejšia než obvykle. Pokojne môžeme, a teraz mi „technici“ fotografi odtrhnú klávesnicu od rúk, fotku jemne preexponovať. Hodíte tam filter v instagrame a je to. Aby bolo jasné, nemám nič proti Instagramu a v rámci fotografie ma už dávno prestalo baviť hrať sa na niečo viac len preto že viem čo je hĺbka ostrosti. Ak sa tým nechcete chvastať a tváriť sa ako profi fotograf, filtre vedia byť nápomocné a fotografiu reálne vylepšiť. Nie dokumentárnu, vojnovú a podobne, ale do albumu na FB, prečo nie. Na to to bolo vymyslené.

 

Ako hovoria kolegyne, zhrnutépodčiarknuté, deti fotíme z výšky očí a fotka môže byť svetlejšia než obvykle. Nie je to veľa (a zasa zabiehať do hĺbky ostrosti, svetelnosti objektívov, primárneho a doplnkového svetla zabiehať netreba) ale uvidíte že aj niečo tak jednoduché a primitívne Vám vytvorí o dve tri kategórie lepšie fotky než doteraz.

 

 

Ešte mi napadá také pravidlo, alebo ani nie pravidlo ale dobrá rada do života a to čo moji študenti musia vedieť aj keď ich zobudím o polnoci (kolegyne approved), fotografia nie je nič iné než výrez z reality. Krásne to vidno na tej slávnej fotke z Empire State Building: oni tí robotníci sú strašne vysoko a všetko (69. poschodie), ale v skutočnosti nemajú kam padnúť, pod nimi je už postavené poschodie (68). Takže aj keď fotíme deti, je dobré dať si pozor na to, či to, čo na fotke je, s tou situáciou súvisí. 

 

 

Nevyhýbame sa ani sociálnym témam

 

Festivaly, dovolenky

 

Je leto, všetci sme virtuálne boli na Pohode a keďže sa mi ani nechce vymýšľať nič vtipné na adresu hejterov Pohody, poviem len že sú aj iné festivaly. Jednoducho, v lete sa možno ocitnete medzi kopou neznámych ľudí.

 

Na festivale, ak nemáme potrebné technické vybavenie, nefotíme to čo vidíme na pódiu. Lebo sme ďaleko a lebo mobil nemá zoom a pre kopec ďalších vecí. Teda, fotiť to môžeme ale nehráme sa na fotografov.

 

Preto jediná možnosť ako pristupovať k foteniu festivalu je tá, že budeme fotiť návštevníkov. Lenže to, ak nerobíme nejakú konceptuálnu fotografiu, tiež nie je len tak. Základné pravidlo: hľadáme výnimky a jednoznačné body. Zjdnodušene povedané, keď všetci skandujú, fotíme toho ktorý sa špára v nose.  Pre inšpiráciu odporúčam tohtoročné fotky z Pohody v Nku a SME. Prípadne World press photo, ktorýkoľvek ročník.

 

Totiž, fotografia je výrez z reality a dobrá fotka je dobrý a ten správny výrez z reality. A ďalšie sväté pravidlo znie: fotka má primárny námet. Viete prečo sa hladina mora má fotiť „na tretiny?“ Lebo ak dáte horizont dole, dívák intuitívne vie, že ste fotili mraky a more sú doplnok. Ak je horizont vysoký, vie že fotíte more a mraky sú doplnok. Ak to dáte do stredu, oko akoby nevedelo na čo sa pozerať. Takže, fotka musí mať námet.

 

A tritisíc ľudí so zdvinutými rukami je zlý námet, to je akoby samotné more, bez mrakov a loďky v diaľke. Oko behá hore-dole a vlastne nevie kam sa pozerať. Predstavte si tisíc holých zadkov vedľa seba. Chceli by ste všetky ale žiaden. Tak to platí aj o koncertoch. Alebo tisícjeden Ficov vedľa seba. Vedeli by ste ktorému dať po papuli?

 

Preto hľadáme navonok výnimočné situácie a teda, hlavne situácie. Konkrétne, jednoznačné situácie. Čiže „ten sa špára v nose“, „ten leží zdrogovaný pod minaretom“. Ak sú tam na okolí ľudia ktorí námet dopĺňajú, čiže je vďaka nim jasné že je to na koncerte / pláži / kadekde, je to úplne ideálne.

 

Ak sa otočíte od pódia, počas jedinej piesne nájdete oveľa viac motívov než keby ste fotili pódium stokrát z jedného miesta, pričom hudobníkov ani nie je vidieť. Skúste a v diskusii dajte za pravdu, klinkúť máte viete kam.

 

Aj som chcel napísať vtipný článok ale uvedomujem si že keď píšem o fotke tak nejak intuitívne prechádzam do pracovného módu a v hlave mám kompozičné pravidlá, spôsoby svietenia a tak. No tak sorry, vyrovnáme to v diskuške.