Nemám vo zvyku písať dvakrát o tom istom probléme, ale držím sa zásady, že ak ma trápia vetry, nenechám si nimi bok vyraziť. Tobôž, ak sú ich príčinou ľudia, ktorí sa násilne vtierajú do môjho súkromia. Minimálne svojimi nariadeniami z pozície moci.

Áno, dvanásť. Presne dvanásť rokov bezbrehých rabovačiek stačilo na to, aby sa v našej gubernii vytvorila supertrieda zmrdov, ktorá prosperuje z poklonkovania vládnej strane. Dvanásť (!) rokov sa v tejto paródii na štát šafárilo tak, že ak si dnes tvoje decko rozbije hubu na zdemolovanom chodníku cestou do škôlky, môže za to nálepka Smer - sociálna kleptokracia.  

Lenže toto je obohraná pesnička. Všetci, ktorí sa jej derniéry zúčastnili, majú dnes ešte v podstate na výber. Stáť si za svojím a spolu s kapitánom (ergo precedom) sa nechať obrásť mušľami na dne politickej stoky, alebo sa tváriť, že ich HLAS je niečím úplne novým a nesprofanovaným. Áno, aj takí sú, čo tomu slepo veria. Snáď sa z nich čoskoro stanú fosílie, v tom lepšom prípade za múrmi väzníc. 

Dôležitým je uvedomenie si základného faktu: Matovič je predovšetkým Ficov produkt.

Dvanásť rokov, čas, za ktorý nemluvňa vyrastie do puberty a čas, za ktorý štátne rabovanie dosiahne výšin, z ktorých sa prevracajú oči nejedného diktátora juhoamerickej krajiny. Čas, za ktorý by bol Igor naďalej bezvýznamným provinčným krikľúňom, ktorého by do vysielania volali maximálne regionálne rádio stanice, ktoré akútne potrebujú zvýšiť počúvanosť hrania pre jubilantov.  

Nanešťastie má tento zmätok dnes poruke sociálne siete, ktorých pravidlá síce naoko neovláda, zato mu pomáhajú pohodlne budovať armádu indoktrinovaných klikačov lajkov, pomocou ktorých si masíruje svoje nabubrané ego. Epidemiológ, virológ, akademický vedec a prezident zemegule v jednom, tak môže naďalej rozdávať sociálne karafiáty svojim prívržencom po vzore súdruha Blahu.

Touto cestou sa ospravedlňujem za koment, v ktorom som poukázal na neskutočnú ľudskosť nášho vodcu, ktorý sa nedokáže zaobísť bez patetických výrazov typu „po tom ako milióny ľudí pridali ruku k spoločnému dielu“, „vieme znížiť z týždňa na týždeň“ a „preto som sa rozhodol“. Vďaka nim si totiž pripadám ako zaostávajúci syn, ktorého vyhrešia, ale v kútiku duše niekde cíti, že ho aj tak majú stále radi. Dal mi síce ban už na dvoch profiloch, nech ale pokojne umrie sprostý.

Ty si ten, kto tu zaviedol harakiri ohľadom zodpovednosti. Kto nie je s nami, je proti nám, je tak stará fráza, že si ju aj Studenková hľadá v zahnutých rohoch stránok svojich neolitických pamätníčkov. Napriek tomu si ju nechutne zneužil. Tú frázu.

Samotný akt testovania bol silne determinovaný výrazmi typu zodpovednosť etc. Akákoľvek oponencia bola vopred klasifikovaná ako záškodnícka. Kritická masa teda musela od začiatku štartovať s absolútnym hendikepom, na ktorý sa nabaľoval status podporovania súčasnej opozície, ergo reálneho politického zla.

Máme tu, žiaľ, do činenia s novodobým fenomémon, ktorý svoju unfér propagandu schováva za autenticitu, čo je za hranicou doterajších skúseností. Boj s touto formou nadvlády je nový všetkým, vrátane critical mass v našich geopolitických končinách.

Som ale každopádne rád, že čoraz väčší počet ľudí chápe, že jeho problémom nie je "forma", ale "obsah". Teraz sa už len prikloniť k tej správnej nepopulistickej alternatíve. Ktorá neexistuje.