Brianovo rúhanie
Po dlhých rokoch spolupráce členovia skupiny cítili, že je čas dať si malú prestávku. John Cleese a jeho manželka Connie Boothová (slúžka v seriáli) dosiahli obrovský úspech so seriálom Fawlty Towers (Hotelík). Terry Gilliam dokončil svoj film Jabberwocky (Žvahlav), prvú perlu svojej samostatnej režisérskej kariéry. Duo Jones-Palin pripravilo pre BBC nový seriál a Eric Idle na seba upozornil pomocou vynikajúcej paródie na Beatles – The Rutles. Kvôli množstvu iných produkcií sa skupina pustila do tvorby filmu Life of Brain (Život Briana) s takmer trojročným odstupom, aj keď pôvodná myšlienka v Ericovi Idleovi skrsla už pri nakrúcaní Svätého Grálu.
Písanie scenára bolo tradične sprevádzané množstvom škriepok a osobných urážok, ale počas spoločnej dovolenky na Barbadose sa nakoniec scenár zrodil. Úľava a obdobie idylickej spokojnosti však netrvalo dlho, pretože finančné pozadie zabezpečujúci, vždy veľmi ústretový EMI, mesiac pred začiatkom nakrúcania ohlásil, že od zámeru odstupuje. George Harrison, dobrý priateľ Erica Idleho a veľký fanúšik Montyho Pythona si ale zmyslel, že sa mu oplatí zainvestovať štyri milióny libier do zrodenia pythonovskej klasiky a tak bez váhania uhradil, podľa vlastných slov, najdrahší lístok do kina na svete. (Legenda Beatles sa mimochodom vo filme objaví ako postava Mr. Papadopoulisa).
Ich nakrúcanie v Tunisku bolo až prekvapivo pokojné. Už abstinujúci Graham Chapman podal v hlavnej, ale aj vo vedľajších úlohách skvelý výkon a zostala mu energia aj na to, aby ako lekár ošetroval členov štábu a ľudí z okolia. Predstavenie Briana publiku, už ale neprebehlo tak rozprávkovo jednoducho. Hoci film nebol o živote Ježiša, ale paródiou na filmy, ktoré sa touto tematikou zaoberali, do boja vytiahla dobrovoľná masa križiakov, aby bojovala proti tomuto hroznému rúhaniu. Veľa cirkví rôzneho rádu a rôzneho postavenia a ich čelní predstavitelia požadovali okamžitý zákaz filmu, a v niektorých štátoch USA sa im to aj podarilo. Z úplne iných dôvodov bol s filmom nespokojný aj samotný Terry Gilliam. Podľa neho pod režisérskou taktovkou Terryho Jonesa zohral vo filme veľkú úlohu humor, na úkor atraktivity. Kvôli tomu sa aj pohádali a to dokonca do tej miery, že sa nedali spolu do reči niekoľko rokov. Obecenstvo sa ale nedalo odradiť obvineniami z rúhačstva, ani vizuálnou jednoduchosťou, čoho dôkazom je, že Život Briana sa stal pravdepodobne najväčším úspechom Montyho Pythona.
Šokovanie v luxusnom prevedení
Po dobytí sveta, žiarila hviezda Montyho Pythona oveľa jasnejšie. Zdalo sa, že nech píšu novinári, producenti a vydavatelia kníh čokoľvek, stále bol po ňom dopyt. Po viacerých samostatných produkciách skupina nezanedbávala ani spoločnú prácu. Popri knihách a platniach sa o udržanie kultu Pythona snažila aj filmová podoba predstavení z Hollywood Bowl. Tri roky po predstavení Života Briana skupina dospela k rozhodnutiu, že je čas na výrobu nového filmu. Na základe osvedčeného receptu odišli do vyhnanstva na malý ostrov blízko Jamajky, ale ani rajské prostredie nedokázalo zmierniť utrpenie, ktoré sprevádzalo spoločné písanie scenára. Plynuli dni a týždne a výsledkom boli len nesúvislé scénky a nie veľmi konkrétne nápady o tom, že film by mal spracovávať niekoho život. Keď sa počas jednej nie veľmi povznesenej diskusie snažili vymyslieť koho život to má byť, Eric Idle vo svojej znudenosti navrhol tému zmyslu života a od toho okamihu sa každému rozbehla fantázia na plno.
Navrátením sa ku koreňom, vytvorili vo filme Meaning of Life (Zmysel života) viacero scén, ktoré predstavujú rôzne životné etapy. EMI poučený z chýb v minulosti garantoval gigantický rozpočet na výrobu filmu - 80 miliónov libier, napriek tomu, že sa do scenára nesmeli ani pozrieť. Dnes vďaka výsledku už vieme, že to bolo veľmi šľachetné rozhodnutie, veď scénky ako Pitva zaživa alebo pieseň Každá spermia je svätá len veľmi zriedka uchvátia rozprávkovo bohatých, ale neustále sa o peniaze trasúcich majiteľov štúdií. A to sme ešte nespomenuli scénku v reštaurácii, prekvapivo v spoločnej réžii Jonesa a Cleesa, kde sa pomocou tisícov litrov umelých zvratkov nechutne vysporiadali s bizarnosťou konzumnej spoločnosti. Po prvom zhliadnutí sa síce EMI bránil rukami-nohami, ale podľa Terryho Giliama bol Monty Python plne pripravený na striedavé obdobia rôznych vyhrážok a úpenlivých prosieb.
„Samozrejme štúdio chcelo vždy podobné scénky z filmu kvôli rôznym dôvodom vystrihnúť. Myslím, že dohoda je v takom prípade veľmi pochybná a neoplatí sa o ňu bojovať. Ak štúdio do toho vrazilo obrovské množstvo peňazí, chce veriť tomu, že nás budú mať rady masy ľudí, miesto toho, aby nás milovala len malá skupina fanúšikov.“
Pre Montyho Pythona ale úspech u obecenstva nikdy nebol prioritou, takže bolo jasné, kto ten boj nakoniec vyhral. Podľa očakávaní sa Zmysel života ani zďaleka nepriblížil Brianovej hystérii, ale svoj cieľ dosiahol. Medzi fanúšikmi sa stal naozajstným kultom.
Chapmanov posledný vtip
V nasledujúcich rokoch bolo zjavné, že sa éra Montyho Pythona chýli ku koncu. Hoci Terry Jones spravil všetko preto, aby pokračovali, ostatní chceli ísť svojou vlastnou cestou a obmedzenia, ktoré súviseli s popularitou Pythona boli čoraz nepríjemnejšie.
“Mám toho plné zuby, že sa ma pýtajú, ktorý si ty. To je otázka, na ktorú sa veľmi ťažko odpovedá.“
Slová Grahama Chapmana dokonale odzrkadľovali najväčší problém. Veď nech už sa pustili do čohokoľvek, stále to boli chlapci z Monty Pythona. Ešte veľa rokov po Zmysle života ich strašil duch skupiny. Terry Jones napríklad pôvodne plánoval film Erik the Viking (Viking Erik) pre deti, ale diváci o ňom automaticky rozprávali, ako o ďalšom filme z dielne Pythona. To isté sa stalo s filmom Fish called Wanda (Ryba menom Wanda), hoci zo skupiny sa na jej výrobe podieľali len dvaja – John Cleese a Michael Palin. Aj z týchto príkladov je zrejmé, že fanúšikovia aj po mnohých rokoch očakávali ich veľký návrat.
V skutočnosti na to bola len minimálna nádej. Z prípadného turné vzišlo kvôli cestopisnému dokumentu Michaela Palina a John Cleese už nechcel písať ani scenáre, ani nakrúcať ďalší film. Na dvadsiate výročie sa nakoniec odhodlali pre ďalšiu spoluprácu, aj keď film Parrot Sketch Not Included: Twenty Years of Monty Python bol skôr rekapituláciou, ako novým dielom. Do tejto rekapitulácie vybrali všetky slávne scénky, samozrejme okrem najslávnejšej Scénky s papagájom, ktorú všetci členovia z celého srdca nenávideli. Nakrúcania sa rakovinou trpiaci Graham Chapman zúčastnil už len na invalidnom vozíku a deň pred oslavami dvadsiateho výročia umrel. Plukovník Dr. Artur Brian Graham Chapman vzhľadom ku svojej celoživotnej práci odišiel s patričnou noblesou, čo Terry Jones okomentoval takto:
„Myslím, že to že umrel práve teraz, je dôkazom veľmi neslušných spôsobov."
Aj pohrebná ceremónia bola neobvyklá. John Cleese zahral Scénku s papagájom, v ktorej nahradil ožívajúceho papagája samotným Chapmanom a ani toho sa nezľakol, aby ako prvý človek na pohrebnom obrade vyriekol najznámejší anglický vulgarizmus na štyri písmená. Posledná pointa ale predsa len patrila Chapmanovi. Deväť rokov po jeho úmrtí, vystupoval Monty Python na jednom festivale v Colorade, vrátane pozostatkov Grahama Chapmana. V jednej nešťastnej chvíli Terry Giliam prevrátil jeho urnu, ktorej obsah museli pozbierať vysávačom. Incident bol samozrejme nesmierne trápny, morbídny a nechutný a pravdepodobne ani samotný Chapman, by si nenapísal štýlovejšiu labutiu pieseň na rozlúčku s Monty Pythonom.
{youtube}L2Wx230gYJw{/youtube}
(ceinoK)